1. kapitola

Ako vždy po škole som sa poddávala slnečným lúčom. Potrebovala som odreagovanie. Tam ma všetci považujú za niekoho iného, úplne inú, aká v skutočnosti som. Jedni ma považujú za divnú, a tí druhí ma preto, že som blondína, považujú za hlúpu a namyslenú. Ale dovolím si povedať, že ani jedno nie som.
Áno, v Bratislave som síce priateľov mala, ale keď som sa presťahovala do Prešova, všetko sa v mojom živote obrátilo doslova naruby. V Bratislave považovali za celkom normálne, že mám blond vlasy, veď čo je na tom? Preboha, mám pätnásť rokov a nie som nesvojprávna.
Kamarátky som tam tiež mala. A hoci sama punk nepočúvam, mojou najlepšou kamarátkou je pankáčka Miriam, ktorá tam však tiež ostala...
Ale potom ma rodičia poslali na internátnu školu do Prešova vraj aby som sa naučila zodpovednosti. Pche! Ja som na túto školu vôbec nechcela ísť. Chcem byť spisovateľka. V škole patrím k tým najneobľúbenejším divným trapoškám. Tak potom prečo by som mala chcieť chodiť na nejakú trápnu internátnu školu?!

 Ocitla som sa pred vstupom do internátu. Vyšla som do svojej izby číslo 119 a pozdravila som svoju spolubývajúcu - Leu. Je to jediná osoba v tomto meste, s ktorou sa dá normálne komunikovať. Aj keď väčšinu času nie je vo svojej izbe, lebo je buď niekde vonku, alebo v izbách jej šibnutých kamošov. Lea je taká svojská rebelka, v jednom kuse má v ušiach slúchadlá od iPod-u a počúva tvrdú hardrockovú či heavymetalovú či akú hudbu. Ja osobne mám radšej hip-hop, R´n´B, pop, disco a také.
Hodila som školskú tašku na zem do kúta a zvalila som sa na posteľ.


Bolo už po šiestej, keď som sa rozhodla ísť na prechádzku po meste. Nasadla som na štvorku a odviezla sa na Hlavnú. Ešte som stihla zájsť na zmrzku na Floriánovu. Mňam. Tam robia na sto percent najlepšiu na svete. Ani v Bratislave som nejedla lepšiu. Dala som si dvojité mojito. Hmmm...
Naskočila som aj so zmrzlinou na ďalšiu štvorku a nechala sa vyviezť skoro na konečnú. Z celého srdca som kašľala na to, či sa do autobusu smie, alebo nesmie so zmrzkou, veď je to celkom jedno.
Vystúpila som. Sídlisko Sekčov - moje obľúbené miesto v tomto meste. Ako uliate na zámerné (aj nezámerné) bezcieľne túlanie. Tu si vždy, pokiaľ nie je škaredé počasie, vychutnávam večerný vánok a chvíle, keď sa nemusím starať nad tým, čo na mňa spolužiaci, a hlavne Vanda s jej partiou svojich príveskov, zas v škole vymyslia.
Odkedy som nastúpila do prvého ročníka na túto školu, mi Vanda ustavične ničí život - a dobré meno. Vždy, keď som na blízku, začne na mňa pokrikovať fakt hnusné veci a je nepríjemná ako tchorí prd. Navyše si vždy vymyslí nejakú novú klebetu, ktorá obletí celú školu rýchlosťou svetla a je totálne nepravdivá. Zaujímavé, že jej vždy všetci uveria (až na Leu, ju klebety nezaujímajú a pozná ma lepšie ako ktokoľvek iný v Prešove). Namyslená, panovačná čiernovláska! A nech potom niekto hovorí, že také sú blondíny! No, takže už aspoň viete, čo myslím tým, že som školská trapoška.
Na tomto mojom obľúbenom mieste mi stačí len snívať o tom, že sa raz ako mávnutím čarovného prútika všetko vyrieši a ja budem obľúbená a všetci ma budú mať radi (aj keď to sa nikdy nestane). Je také nádherné veriť na zázraky... Problém je však v tom, že ja na zázraky neverím. Haaa-haaa.
Sadla som si na lavičku a vzdychla som si. Vyzerá to tak, že na strednej to budem mať ťažké.