2. kapitola

Zrazu ma zo zamyslenia prebudili akési hlasy. Strhla som sa. Veď predtým som tu nikoho nevidela, ani nepočula. Rozhodla som sa zistiť, komu tie hlasy patria.

Hneď, ako som zabočila za roh, som zbadala trojicu tínedžerov, asi v mojom veku (t.j. cca pätnásť rokov). Keď ma zbadali, zmĺkli a usmiali sa na mňa. Boli to dvaja chlapci a jedno dievča. Dievča bolo už na prvý pohľad rebelka (Ako Miriam, pomyslela som si a pri spomienke na svoju najlepšiu kamarátku, od ktorej ma delilo celé Slovensko sa mi celkom pokazila nálada) a z chlapcov bol jeden takisto rebel ako vyšitý a druhý zase hip-hoper
ako vyšitý. Hneď mi napadlo, ako ten hip-hoper dobre vyzerá a napadlo mi aj to, že mi je odniekiaľ povedomý, no veľmi som sa tým nezaoberala.

Dievča ma zbadalo a usmialo sa. Pobrala sa smerom ku mne a oslovila ma: "Ahoj, ako sa voláš?"

Najprv som váhala, či sa jaj mám predstaviť, no napokon som predsa odpovedala: "Gabriela."

"Ja som Vanesa a tamto sú Peťo," ukázala na pankáča, "a Tomáš," dokončila a mávla rukou k tomu dobre vyzerajúcemu hip-hoperovi.

"Ahoj," pozdravil mi Tomáš.

"Čau," pozdravil takisto Peťo.

Všetci boli tak štýlovo oblečení, že som sa v tých starých rifliach a hnusnom béžovom tričku cítila ako tupec.

Vanesa mala krikľavo červené vlasy ostrihané na postupno s ofinou tiež na postupno. Jej bledá pleť nemala žiadnu chybu: ani kruhy pod očami, ani vyrážky, ani suchá, ani mastná, jednoducho nič. Mala nanesený priesvitný lesk na pery, čiernu, dymovo rozmazanú očnú linku, čiernu maskaru a  obočie dokonale vytvarované. Oblečené mala jednoduché čierne tričko na ramienka, červeno-čiernu punkovú károvanú sukňu, čierne pančuchy a červené semišové členkové čižmičky na vysokom podpätku. Tie sa mi páčili najviac.

Peťo mal oblečené široké čierne tričko so znakom anarchie, takisto široké a roztrhané rifle, na boku mu visela reťaz, obuté mal ošúchané čierne číňany a vlasy mal nafarbené na modro-zeleno. Okrem toho mal náušnicu (vlastne piercing) všade, kde sa len dalo: v ľavom uchu ich mal päť, v pravom uchu tri, jeden krúžok v nose, dva v obočí, v dolnej pere mal jeden krúžok a jednu bodku a bodku mal aj v jazyku, ako som si po chvíli všimla.

A ešte zostáva Tomáš. Tak ten mal oblečené voľné tmavomodré tričko, čierne nohavice, na nohách skejty. S jednou nohou sa pohrával s tmavozeleným
skateboardom, čo mu ležal pri nohách

"Chlapci, toto je Gabriela," natešene, cupkajúc k nim im Vanesa zopakovala moje meno napriek tomu, že ho určite počuli, keď som ho hovorila jej.

Aby rozhovor nestál, iniciatívu prevzal do svojich rúk Peter: "Ešte sme ťa tu nevideli. Bývaš niekde tu na Sekčove, alebo si odinakadiaľ?"

"Vlastne som z Bratislavy," začala som vysvetľovať. "ale prišla som sem na strednú. Rodičia ma sem poslali, ja som sem ísť nechcela. Bývam v internáte na trojke."

"Ty tam chodíš aj do školy?" opýtal sa ma Tomáš.

"Uhm, prečo?"

"Len tak," neurčito mi odpovedal Tomáš.

A potom som im na Vanesino naliehanie vyrozprávala svoj príbeh. Povedala som im všetko, ani neviem prečo. Áno, vrátane toho, že som školská trapoška, ako to ja volám a ako ste si to už mohli všimnúť. Našťastie to pochopili.

"Vydedenec spoločnosti. To sme aj my traja," skonštatoval Tomáš, keď som skončila. Vanesa sa najskôr chcela tváriť urazene, no potom to vystriedal úsmev typu "Ale nee, ja len žartujeem!".

"A prečo si to myslíš o vás troch?" vyzvedala som.

"No, tuto Peter mal napríklad párkrát problémy so zákonom," začal Tomáš, na čo som sa trochu zľakla, akože - preboha, s kým som sa to pustila do reči, ale rýchlo ma to prešlo, keď to Tomáš uvidel a teraz už so smiechom pokračoval: "Neboooj, nie je nijaký vrah, ani násilník, len také veci ako menšie krádeže, vandalizmus a také hlúposti," hm, veľká útecha, ale veď čo už - tiež mám niekedy chuť zdemolovať celý svet.

"O, Aha. A ty?" pokračovala som ďalej vo vyzvedaní.

"Ja som trochu flákal školu" uškrnul sa Tomáš, "a tak ma vykopli. No, nesťažujem sa - viem si nájsť sto lepších činností ako vysedávanie v škole..."

"A čo ty?" obrátila som sa na Vanesu.

"Mňa pokladajú všetci za namyslenú kozu kvôli mojim prachatým fotrovcom. Mama je herečka a oco režisér. Obaja dosť úspešní. Spoznali sa pri práci. Vidíš, v tom sme si podobné, ibaže teba pokladajú za takú kvôli tvojim vlasom, čo ja vôbec nechápem" povedala a pokrútila hlavou.

Ešte sme chvíľu kecali a potom som šla späť do internátu. Našťastie som sa včas spamätala a nasadla na autobus, lebo internát je otvorený len do ôsmej večer a kebyže neprídem načas, tak musím prespať niekde vonku. A to by som teda nemala kde! Okrem toho, od pol ôsmej do pol deviatej je druhý turnus večere, takže keď som nechcela ísť spať hladná, tak bolo načase sa spakovať a ísť.

BTW - som rada, že som si konečne našla nejakých priateľov.