Part 4

Po ďalšie dni som chodila ako mechom ovalená. Udalosti, ktoré sa odohrali od môjho príchodu sem až doteraz sa mi zdali vzdialené, akoby to bol iba sen. Akoby som sa toho ani priamo nezúčastnila, akoby som sa na to len z diaľky prizerala, alebo som to videla niekde v televízii. Mohlo to vyzerať, že možno som upadla do depresie, ale ja som upadla do niečoho celkom iného, hlboko do ľadovej ľahostajnosti.

Bertnard nechodil do školy, asi ho zavreli alebo čo.

Na nové prostredie, ľudí, spolužiakov, školu som si zvykla. Ibaže, ako sa hovorí, človek si zvykne aj na šibenicu - čo vtedy v mojom prípade platilo dvojnásobne. A všetko okolo mňa bolo pre mňa zrazu šibenicou. Jediný spôsob, ako ma moje podvedomie dokázalo ubrániť pred tým všetkým, čo bolo vlastne zároveň ničím, je, že postavilo okolo mňa neviditeľné hradby a všetko robilo za mňa, držalo ma v akejsi ružovej perinke, kde som bola iba bábkou môjho podvedomia.

Ľudia z môjho okolia - najmä zo školy - ma prestali vnímať ako "tú novú" a začali ma vnímať ako "tú, ktorá sa zaplietla s Bertnardom". Ale aj to ich po čase prestalo baviť a stala som sa súčasťou školy, radovou žiačkou. Tak som sa dostala do povedomia osataných za tie týždne čo som tam bola - zatiaľ čo ja som ich celkom prestala vnímať. Jediná, s kým som ako-tak komunikovala, bola Abbie, no naša komunikácia bola väčšinou ňou zahájená, alebo len tá nevyhnutná. S mamou som tiež prehodila len tie najnutnejšie slová, ale ona to zrejme brala tak, že tínedžeri sú proste takí a že je to tou pubertou.

"Scatty, žiješ ešte vôbec?" spýtala sa ma raz Abigail ustarostene. Asi som zase len tak pozerala do prázdna. V poslednom čase som vôbec nemala pojem o čase. Rovnako dlhý pre mňa mohol byť deň, týždeň i hodina.

"Hm," odpovedala som jej tak ako na všetko ostatné.

"Počúvaj ma, dobre? Počúvaj!" zatriasla mnou a v očiach sa jej objavili slzy. "Bojím sa o teba, desíš ma! Tak už s tým prestaň. Odvtedy, čo..." nachvíľu si zahryzla do pery, akoby uvažovala, čo pokračovať, "odkedy Bertnard - chápeš, čo tým myslím - odkedy sa to stalo, akoby si ani nebola. Scatty, ja ťa mám rada, ale ty sa strácaš - mizneš, prestávaš existovať. Tak sa už prebuď!"

Keď Abbie vyslovila jeho meno, myklo ma, no to bolo asi tak všetko, čo to so mnou spravilo. Bolo to prvýkrát, čo ho spomenul niekto v mojej prítomnosti, odkedy mi Abbie povedala, že sa to vôbec stalo. Akosi sa ľudia, hlavne ona, naučili o tom mlčať, bolo to akési tabu, i keď nikto im nezakázal o tom hovoriť. Asi im stačil jediný pohľad na môj mučivý chlad.

Mňa samu ma znepokojovala moja ľahostajnosť, ibaže prelomiť takmer doslovné ľady nebolo v mojich silách.