Part 6

Ráno ma prebudilo búchanie na dvere.

"Scatty, už si hore? O pol hodiny ti začín škola!" ozýval sa spoza nich mamin hlas. Chcela som sa ozvať, ale z hrdla sa mi nevydral ani hlások. Nevládala som vstať z postele. Keď mama počula, že sa neozývam, otvorila dvere a nazrela dnu.

"Božemôj," povzdychla si. Pohľad na mňa musel byť otrasný. Aj bez nej som vedela, že mám kruhy pod očami a vlasy od potu mastné a zlepené. "Ty ale vyzeráš! Veď si celkom zelená. Zavolám lekára, aj do školy, že dnes neprídeš..." povedala a stratila sa mi z dohľadu.

Počula som, ako telefonuje a o chvíľu as vrátila do mojej izby. Kľakla si ku posteli a položila mi ruku na čelo.

"Nemáš teplotu, ale spotená si poriadne. Lekár tu bude do pol hodiny. Dovtedy ti aspoň donesiem vodu."

Ako povedala, tak aj bolo. Doniesla mi pohár vody a s jej pomocou a veľkou námahou som ho vypila. Aj lekár tu onedlho prišiel. Mama ho nechala, nech ma vyšetrí. Zobral mi výtery a krv a potom mame povedal, že zajtra budú výsledky, tak že sa ozve. Rozlúčil sa a odišiel.

Možno sa zdalo, že som mimo, ale ja som vnímala úplne všetko, čo sa okolo mňa dialo.

* * *

"Dobrý deň, pani Flamelová, som Abigail, kamarátka vašej dcéry. Je Scatty doma?" roztrkotal sa tenký ustarostený hlas po tom, ako sa pri dverách ozval zvonček a mama otvorila.

"Je doma, ale od rána jej je veľmi zle. Dnes zatiaľ ani raz nevstala z postele. Ešte nevieme, čo jej je, ani či to je nákazlivé, preto ťa ani nepozývam dnu," odpovedala mama.

"Ach, tak preto dnes nebola v škole a má vypnutý mobil..."

"Áno, vypla som jej ho, aby ju nikto nerušil. Mám jej niečo odkázať?"

"Hm..." na chvíľu nastalo ticho, zrejme sa Abbie zamyslela. "Áno. Poviete jej, prosím, aby mi zavolala, keď jej bude lepšie? Chcela by som jej niečo povedať," odvetila napokon.

"Dobre, poviem."

"Ďakujem. Som rada, že som vás spoznala, pani Flamelová. Dovidenia!" pozdravila sa Abbie - ako vždy slušne.

"Aj ja, Abigail, dovidenia," pozdravila aj moja mama a zavrela dvere.

Jej kroky zamierili do mojej izby. Zastala vo dverách a začala:

"Bola tu tvoja kamarátka Abigail..."

Samozrejme, že mi zrekapitulovala rozhovor, ktorý som celý počula. A ja som jej ani nemala dosť síl povedať, nech sa neunúva.

Ležala som bez pohnutia celý deň a celú noc a jediné svaly, ktoré ma za ten čas poslúchali, boli srdce, bránica a svaly, ktoré hýbu očami a viečkami.