5. Replay

Dievča sledovalo Nicka ako odchádza. Počká tu naňho,veď samo by ďaleko nedošlo. Určite ich hľadajú. Vyliezlo na strom. Nemalo by byť ku nemu také hnusné,veď sa oň stará.

Rado liezlo na stromy. Z výšky videlo veci jasnejšie,malo väčší pocit bezpečia a slobody zároveň. Neraz, keď malo ťažkú chvíľu,vyliezlo hore a o všeličom premýšľalo. Doteraz to vždy pomohlo. Tak prečo nie aj teraz? Nedokázalo si utriediť myšlienky,nech by už sedelo na hocakom strome, hocako vysoko. Stále si v hlave premietalo tie osudové okamihy,vynárali sa znova a znova,nedali sa potlačiť.

Vošlo do kaviarne len na hrnček čaju. Ono jediné si všimlo, že tá žena má zbraň. Videlo, ako ju rýchlo rozbaľuje, montuje tlmič... Ako z akčného filmu. Stihlo sa schovať do otvorenej skrinky za pultom. Bolo počuť tlmené výstrely a všetok personál aj zákazníci padli mŕtvi v krátkom okamihu na zem a už im nebolo pomoci. Všetci na tom mieste, kde práve boli. Ani sa nenazdali a ich životy vyhasli. V jednej chvíli pili kávu a klebetili a hneď nato mali dieru v hlave. Nemohli tušiť, že ich koniec príde tak skoro a určite si ho takto nepredstavovali.

Vreckový nožík, ktorý stále nosilo so sebou, bol prvá vec, ktorú kedy ukradlo. Odvtedy bolo toho už veľa a našťastie ho nikdy neprichytili. Ale ten nožík malo rado, symbolizoval preň nezávislosť a životaschopnosť, ktorú uňho odmalička potláčali.

Vybralo z vrecka na nohaviciach a po chvíľke načúvania rozhovoru muža a ženy, ktorí boli okrem dievčaťa poslednými žijúcimi v miestnosti, ho otvorilo. Rozprávali sa o mŕtvych všade naokolo, čo zjavne žene robilo radosť a potom o tom, že ho zabije a tým urobí službu verejnosti. Dievčaťu bolo z nej nanič. Nechápalo, ako mohla byť taká bezcitná.

A potom sa to stalo. Tranz zo strachu zastrel dievčaťu myseľ. Nevedelo, čo robí, jednoducho vyšlo zo skrinky a prebodlo tú ženu.

Bol to divný pocit. Cítilo, ako nôž prechádza pokožkou a zabára sa čoraz hlbšie, ostrá čepeľ si preráža cestu chrbtovými svalmi pomedzi rebrá, prebodáva vnútorné orgány, až na doraz. Napokon sa zastavil a vonku trčala len rukoväť. Ženou myklo a dievča vytiahlo zakrvavený nožík. Matne vnímalo siluetu šokovaného muža. Nožík pustilo na zem, kde so zacvendžaním dopadol.

Vtedy naň doľahli ostatné pocity. Najprv šok, ako niečo také vôbec mohlo urobiť. Potom čičíkajúca myšlienka, že zachránila niekoho život.

Tá sa však premenila na hrôzu. Čo keď žena bola policajtkou alebo jednoducho tou dobrou?! Možno nezachránila správnu stranu. Prídu policajti a dostane trest smrti alebo doživotie - všetko sa zdalo byť stratené. V lepšom prípade by to mohla uhrať na pomätenie, čo i tak nemalo ďaleko od pravdy. A kto by chcel stráviť život v blázinci? Stratené...

Ale dievča sa najviac desilo toho, čoho sa len tak ľahko nezbaví. Niečoho, čo bolo v ňom, ale akoby to k nemu ani nepatrilo. Bol to šialený slastný pocit vyplývajúci z toho, že niekomu vzala život. Ona. Mala moc zobrať to najcennejšie. Bolo to také opojné... Ako chvíľková droga. Jednorazová droga, chvíľkové pomätenie, ktoré však za chvíľočku vyprchá. Potom prídu muky a neznesiteľný stiesňujúci pocit samoty. A viny. Výčitky svedomia.

Dievča vtedy zabudlo na svet okolo seba, kým ho nevyrušil hlas muža, ktorého zachránilo. Ešte stále tam stál a na tvári mal zmätený, potešený a vystrašený výraz zároveň. Pravda, bolo to iba pár sekúnd, ale dievčaťu sa to zdalo ako celé hodiny. Muž zrejme nechápal, čo sa to stalo.

Dievča skrčené na strome, v súčasnosti, si uvedomilo, že sa trasie na celom tele. Stalo sa to len včera, no opäť malo pocit, akoby každá sekunda odvtedy trvala aspoň hodinu. Akoby odvtedy uplynuli roky. Ale aj keby, na ten obraz, na ten pocit nikdy nezabudne. Stále jej to vytváralo dojem, že toto je len jeden z tých hlúpych zlých snov a o chvíľu sa preberie. Tak rada by tomu verila! No skutočnosť na ňu až príliš tlačila. Doliehala na ňu zo všetkých strán. To prebudenie nie a nie prísť. Na sen to už bolo podozrivo dlho, tak dievčaťu ostávalo len zmieriť sa s realitou.

A čo je to realita? To je veľmi relatívny pojem. Každý si ju vysvetľuje po svojom. Pravdu môžu mať všetci, ale aj nikto.

Vraví sa, že pravda je len jedna. Asi je pospájaná zo všetkých klamstiev, práv a poloprávd. Avšak aj jedna pravda je častokrát priveľa...

Takto nad všetkým uvažujúc sa dievča postupne prestalo triasť a následkom deficitu spánku z prebdenej noci zaspalo.