Meno

"Kto vlastne ste?" opýtalo sa dievča, keď na chvíľu zastavili, aby lapili dych. Bežali od kaviarne pešo už asi pätnásť minút, až doteraz úplne bez slova. Zrejme potrebovali vstrebať tie fakty a prekvapenia, ktoré pred chvíľou zažili.

"Nick," odpovedal na položenú otázku.

"Nick aký? Alebo priezvisko nemáte?"

"Jednoducho pre teba som Nick," povedal to tónom, akoby jeho meno bola nepríjemná téma. Chvíľu si ju premeriaval. "A ty?"

"Prečo by som sa vám mala predstaviť? Vôbec vás nepoznám, neviem, kto ste. Čo keď ste úchyl? Nič o vám neviem."

"No samozrejme, a ty moje meno poznať môžeš," neveselo sa zasmial Nick. "Neboj sa, nie som úchyl. Ale dobre, keď chceš, môžem ti o sebe niečo povedať, no musíš mi sľúbiť, že neutečieš, pretože teraz si v tom namočená aj ty - teda hlavne ty." Pozrel na ňu, či vyjadrí svoj súhlas, prípadne nesúhlas, ale ona len zaťato mlčala s rukami prekríženým na hrudi. Pokračoval. "Mám dvadsaťsedem rokov a som obchodník so zbraňami na čiernom trhu. Tá žena - Alyson sa volala - odo mňa chcela zbraň. Dofrasa, mal som tú pištoľ zobraž z kaviarne. Ja blbec, že mi to nenapadlo...! Tá suka z toho miesta urobila masový hrob. Videl som už všeličo, ale že by jeden človek naraz pozabíjal toľko nevinných bez mihnutia oka, to ešte nikdy."

Dievča sa trocha pomrvilo, ale Nick hovoril ďalej. "Teraz musíme držať spolu, či chceme alebo nechceme. Treba nájsť nejaký úkryt, kde by sme sa schovali a niečo vymysleli." Zarazil sa. "Počkať, ty ešte nei si dospelá, čo? Nebudú sa tvoji rodičia o teba báť?"

Dievča sa po dlhom čase ozvalo. "Mám štrnásť, ale nebudú sa báť. Poďme." Nick prikývol a tak vstali a pokračovali v ceste. zahli za roh a prefrčalo okolo nich policajné auto so zapnutou sirénou smerom k miestu, odkiaľ tí dvaja utekali. Jedno šťastie, že Nick kryl dievča pred zrakom policajtov, pretože nohavice malo celé od krvi. Až vtedy si to uvedomil. Opäť sa pustili do behu po pustých bočných uličkách a zdalo sa, že im je jedno, kam bežia, hlavne aby sa čo najviac vzdialili od kaviarne.

"Vládzeš?" opýtal sa Nick dievčaťa, ktoré naňho kútikom oka zazeralo. Prikývlo. "Ale vieš, že tých šiat sa budeš musieť čím sôr zbaviť, však?"

"Prečo musíme ísť po vlastných?"

"Pretože na seba nemôžeme upozorňovať v hromadnej doprave, prečo asi?"

"Aha, takže keď tu takto pobehujeme to sme ako nenápadní?! Prečo aspoň neukradneme nejaký bicykel? Zabila som človeka, tak toto by predsa nemal byť problém!"

"Nemôžeš trochu viac kričať? Myslím, že v tamtom paneláku ťa ešte nepočuli." Kým to Nick hovoril, dievča už kradlo bicykel opretý o múrik na jednom z dvorov. "Dúfam, že ťa nikto nevidel," hovoril, ale poslušne nasadal a dievča si sadlo pred neho.

"Bol tam iba jeden, budeme sa naň musieť zmestiť obaja. Takto sme jazdievali s mojim chlapcom. Malo by to ísť."

Nick sa to snažil ignorovať a ďalej je dohováral: "Nie že strčíš nohu alebo ruku do kolesa. Došľaka, nie som žiadny cyklista, dúfam že sa nevysypeme na prvej zákrute. Neviem, či to naozaj pôjde. No," vzdychol si, "zrejme bude musieť."

"Hm, dobrý postreh," dievča si neodpustilo uštipačnú poznámku.

"Dokedy sa so mnou chceš takto naťahovať? Ak sa ti to nepáči, kľudne si choď po vlastných, čau! Ale po vrahovi pôjdu skôr ako po nelegálnych zbraniach, to si pamätaj." Až keď dohovoril, uvedomil si, že to bolo od neho hnusné, ale nechcel pôsobiť ako slaboch tým, že by to hneď zobral späť. Nech dievča nevymýšľa...

Dievčaťu sa ale naplnili oči slzami. Nick si to nevšimol. Ani nechcela, aby si to všimol.

Išli takto dosť dlho. Prechádzali pomedzi tehlové domy, na dvoroch sa hrali deti, pobehovali psy... Pravdepodobne nikto z nich neutekal pred zákonom a ani len netušil, že tí čudní dvaja áno.