17/11/2012 - WTF is this?!
Vypustila rozumné myšlienky z hlavy a odrazila sa. Jej ruky dopadli na zem a jej nohy sa vymrštili do vzduchu. Nevedela, prečo to robí, vedela, že je to nezmysel. Ale akosi už nič nedávalo zmysel. Chvíľu vytrvala v stojke a vzápätí ju to prestalo baviť, tak sa spustila späť na zem.
Toto že sú narodeniny?! Tak asi áno. Čo to má byť? Toto je ten očakávaný a tak dlho plánovaný deň? Toľkokrát sa modlila aby vyšli jej plány, aby to dobre dopadlo. Okej, nestalo sa nič vyslovene zlé, ale takto to nechcela. Všetko bolo strašne od veci.
Samozrejme, že sa dostala do dobrej nálady a tak aj do nálady, keď jej preskakovalo, ako vždy. A začala byť úprimná. Vlastne... Chcela sa vyjadriť a nevedela. Tak veľmi chcela, aby ju ľudia chápali! Aby pochopili, čo mala na srdci. Ale vždy, keď sa snažila sformulovať vetu, ktorá by ich k jej pocitom priblížila, tak až keď ju vyslovila, pochopila, ako debilne to znie a o koľko inak si to ľudia vysvetľujú.
Dokonca ranila. Nechcela to! Nie, strašne to posrala. Celý deň si dosrala! Ešte aj kamarátka príde ku nej. Na noc. Plánujú, ako potajme zoberú notebook a to sa im aj podarí. Chcú objednať pizzu, ale v tomto zapadákove nie je žiadna nonstop donáška! Kde to žijeme? To nikomu nedochádza že mať otvorené do polnoci je málo? Že v piatok chcú ľudia žrať aj v noci? Čo to má byť?!
To by bolo ešte v pohode, ibaže ani telo ju neposlúcha. Dostať to o 9 dní skôr?! To čo je?! Akože darček na narodky? Taký hnusný? Super, vrelá vďaka. A ešte aj vďaka kamarátke. Lebo ona príde s tým že prebdieme celú noc a nakoniec zaspí. Super. Super!
A on - ach, naozaj sa tak zmenil on aj všetko? Alebo bol taký celý čas a jej sa konečne otvorili oči? Začína chápať pohľad iných a prestáva byť slepo zamilovaná? No, už by bolo na čase, mesiac po tom, čo sa s ňou rozišiel. Dokonca už začína mať pocit že sa naňho dokáže konečne vykašlať. Že ten druhý, o ktorom keď ešte nedávno uvažovala len maximálne neseriózne, že by mohol byť lepší.
Ale... Spomienky jej nedovolia len tak zabudnúť - a ukazujú jej, že sa asi naozaj zmenil. Pletú sa jej myšlienky, je trištvrte na štyri ráno, tak potom keď sa vyspí, už pravdepodobne bude mať iné myšlienky. No tieto sa jej páčia. Sú viac nezávislé. Treba si užiť život. Preto bude aj teraz ponocovať, bdieť celú noc, už len z trucu, aj sama, aj keď kamarátka spí.
Och. A čo duchovný život? Dneska šla do kresťanského spoločenstva, pretože jej chýba to duchovné naplnenie. Dobre, šla tam aj kvôli nemu, ale z neho tam nič nemala, ledva sa tam videli. No to je jedno. Vôbec tam nenašla čo hľadala, nie dnes. Respektíve včera, lebo dnes už je sobota. Nie, nezanevrela nijako na vieru, na spoločenstvo, len ... Potrebuje oddych. Treba sa vybúriť a potom sa upokojiť. Tak to urobí. Možno to nie je správne, ale šestnásť rokov, to je ten vek, keď si človek môže dovoliť užívať si.
Jediné, čo ju na tom ale štve, sú prísni rodičia, ktorí jej dovolia len máločo, preto to poriadne vybúrenie nemôže celkom prísť. No a ešte jeho pohľad na ňu. Nechce, aby si o nej myslel niečo iné, horšie ako predtým. Musí mu na jednej strane dokázať, že je rozumné dievča, duchom vyspelé, zodpovedné a dobré, obetavé. No ale na strane druhej si chce užívať.
Je to hnusné. Na schizofréniu. Hnusné rozhodovanie, a ani hrať na obe strany nie je príjemné. Asi už mysľou úplne blúdi od únavy.
Mučia ju spomienky a vyhliadky do budúcnosti. Nedokáže to, nedokáže... Čo na ňom vidí? Veď on je úplne MIMO. Nemá nejakú poruchu osobnosti? Veď to nie je normálny človek. Čo ju na ňom tak neskutočne priťahuje, že sa od neho nedokáže odpútať aj keď vie, že už nie je nijaká šanca, že by ešte boli niekedy spolu v blízkej budúcnosti?
Sakra, sakra sakra! Doriti! To nie je možné. Musí sa na to vyspať. Ale čo, spať môže hocikedy, teraz treba bdieť... Zobudí kamarátku? Lebo - veď čo má robiť?
Čo to všetko má byť? Okej, vie, že odpoveď príde, len treba vyčkať. A nechce sa deprimovať, toto je len dočasný, chvíľkový stav. Bude zase dobre a hotovo. Len teraz je to zlé. No čo už, pretrpieť niečo, čo sa vlastne ani nedá identifikovať. Treba mať v paži. A bude to. Bude to OK.
Štyri hodiny ráno. Nuda. A určite nie jasné uvažovanie. Je hrozné dieťa. Nevadí. Končí.
A začína. S niečím. Proste treba zmenu.