Josh kráča po pustej cestičke, pred chvíľočkou vyšiel z lesa. Pod nohami mu vŕzga štrk na podloží z vyschnutej popraskanej hliny. Okolo cestičky sa krčia chumáče uľahnutej zažltnutej trávy. Na to. že je len polovica októbra, je všetko príliš mŕtve. Aj ten vietor je taký ostrý, akoby držal kosu, ktorou chce skosiť všetko, čo ešte dýcha.
V Joshovej hlave krúžia rôzne myšlienky a navzájom sa miešajú. Pridávajú sa aj rôzne spomienky. Niektoré pekné sa mu dotýkajú srdca, najskôr zľahka a keď ich hneď neodoženie, premenia sa na ostré črepy nenávratnej minulosti a bodajú ho do vnútorností. Akoby sa snažili prebudiť ho a nasilu mu vtĺcť do hlavy, že to, čo bolo, bolo a to, čo sa stalo, sa už neodstane. A hľa: podarilo sa.
Joshovi sa podlomili kolená, ale včas sa ovládol a pokračuje v rýchlej chôdzi bez zastavenia. Veď už je skoro tam.
Znova sa vzdul ľadový vietor a Josha prefúkol až do špiku kostí. Po celom tele mu naskákali zimomriavky a pri ďalšom závane vetra sa začal triasť.
Už to nie je ďaleko, toľko vydržím, hovorí si v duchu. Ale jasné, že to vydržím, veď nemám na výber, ja hlupák! nadával si na druhej strane.
Z miesta, kde práve je, by vedel rozoznať jednotlivé domy v Oakville a aj siluety ľudí na uliciach a dvoroch. Vedel by, keby kvôli vetrisku, ktorý rozfukoval lístie a prach do očí, nemusel žmúriť do zeme.
Josha striasa od zimy a keď iba pár desiatok metrov pred sebou konečne zbadal drevené ploty a prvé domy patriace do dediny Oakville, pocítil náhly nával nezmyselnej povrchnej radosti, že sa konečne ohreje. Veď predsa vedel, že nezamrzne, vonku bolo nad nulou. Sám sa napomína za svoju márnomyseľnosť, za to, že mu práve v tejto chvíli záleží na svojom vlastnom pohodlí.
Jeho nohy vkročili na Oakvillskú pôdu. Dom jeho rodiny bol z tejto strany dediny šiesty od okraja, stačilo ísť rovno po ceste a na ľavej strane ulice stál dom miestneho stolára - Joshovho otca.
Kým k nemu Josh došiel, stretol niekoľkých dedinčanov. Vyhýbal sa ich pohľadom, pretože presne vedel, aká škála pocitov by sa im zračila v očiach.
Otvoril dvere a vošiel dnu. Okamžite pocítil obrovský rozdiel medzi vonkajším chladným vzduchom a teplou izbou osvetlenou sviečkami.
No v teplote nebol jediný rozdiel. Atmosféra v dome by sa dala krájať. Ten negatívny náboj až človeku stisol srdce.
Josh sa porozhliadal. Upierali sa naňho zo tri páry očí, všetky ich poznal, ale myseľ mu zatienili emócie, takže ich nedokázal rozoznať. Niektoré oči zase plakali, či pozerali hocikde inde, len nie naňho a na to inkriminované miesto.
To miesto, ten stôl obložený sviečkami a obklopený ľuďmi. Ten dlhý stôl, na ktorom boli poukladané vankúše a na nich nehybne ležalo mladé, ale už dospelé dievča.
Josh trhane vydýchol a pristúpil bližšie. Už naozaj nevnímal nič iné, len ju. Dlhé hnedé vlasy mala rozprestreté okolo hlavy, neprirodzene matné. Pleť mala veľmi bledú s neprirodzeným modrastým nádychom. Viečka s hustými tmavými riasami ukrývali čokoládovohnedé oči. Mala ich zavreté a vyzeralo to, že spí. Aj keď pripomínala voskovú figurínu, bola prirodzene pekná.
Josh sa načiahol za jej rukou, ktorá bola vo svetle sviečok takmer taká biela ako stena izby. Mala ju úplne ľadovú, čo Josh pocítil aj napriek tomu, že práve prišiel zo studeného sychravého počasia. A potom si čosi všimol. Jej hrudník sa nedvíhal. A neklesal.
Sprvu mu to nedochádzalo. Bránil sa tomu. Ale keď na svojom pleci pocítil čiusi ruku, precitol. Začul vzlyky žien okolo neho, ktoré dovtedy nevnímal a strašné poznanie ním preniklo ako stovky ľadových čepelí.
Otočil sa, aby videl, čia to je ruka na jeho pleci. Patrila jeho mame, ktorá mala oči zaliate slzami a bolo na nej vidno, že plače už dlho. V očiach mu zbadala otázku, ktorú sa bál vysloviť a miesto ktorej sa mu z hrdla vydral len tlmený vzlyk.
Mama prikývla a po lícach sa jej skotúľali slzy. To bola pre Josha rana pod pás, i keď sa na to mal pripraviť. Mama ku nemu pristúpila o krok bližšie a chcela ho objať, no jemu sa podlomili nohy a klesol na kolená. Nevládal už viac stáť. Stiahlo mu hrdlo a žalúdok, po tvári sa mu z očí začali rinúť tiché slzy, ktoré nevedel, a ani nechcel ovládnuť.
"Judith," zašepkal. "Sestrička..."
A rozplakal sa.