Part 1

Prebudila som sa do krásneho slnečného dňa, ale cítila som sa zvláštne. Trochu zmätene. Pravdupovediac, ani som nevedela, ako by som sa mala cítiť.

Každopádne prevažovali negatívne pocity. Prázdnota, smútok, zlosť, bezmocnosť, strach z niečoho nového. Áno, bolo tam aj isté pozitívne vytrženie a šanca začať odznova, no len ako slabý hlások môjho optimistického ja, ktorý bol výrazne prevalcovaný obrom pesimistom.

Posadila som sa. Tak, už je to tu. Dnes je ten deň. Ani trochu sa mi nechcelo vstať pri predstave, že celý deň strávim v sťahovacom aute.

Odchádzam totiž so svojou matkou do Kalifornie, mesta Lenwood. Moja mama dostala pred nedávnom výpoveď v práci, mala stĺpček v miestnych novinách. Už pár týždňov žijeme z posledného, nekupujeme čo nemusíme a snažíme sa ušetriť čo sa len dá. V Lenwoode dostala mama prácu, ktorú si vybavila po starej známosti. Takže ideme za lepším životom, ako to nazvala. Ale to, samozrejme, nie je ten pravý dôvod, prečo sa sťahujeme. Kto by sa trepal z New Yorku, mesta plného pracovných príležitostí, na druhý koniec Spojených štátov do malého prachom zapadnutého mestečka za len za prácou?

Skutočný dôvod nášho sťahovania je to, že v Lenwoode sa mama narodila. Má tam korene a donedávna tam mala aj rodinu... Donedávna. Pred dvoma týždňami zomrela moja starká Ann, teda mamina mama. Hej, je to smutné, ale ja som ju vlastne veľmi nepoznala. Iba približne raz do roka sme k nej zaleteli na návštevu. A naposledy som ju videla teraz, na cintoríne asi po roku a pol.

Nenávidím pohreby. Nútia tam ľudí plakať tou brutálne dojímavou hudbou, aj keď celková udalosť odchodu človeka z tohto sveta nie je až tak tragická. Podľa mojej viery človek po smrti žije a ide do neba. To len náš osobný pocit, že už milovaného človeka neuvidíme je to, čo nás núti plakať. Podľa mňa smrť človeka nie je tragédiou, pokiaľ nebol tragédiou jeho život.

Teraz sa skončil život mojej starkej Ann, ktorá sa dožila úctyhodných osemdesiatdva rokov, ako mi bolo povedané, a nemyslím, že by mala zlý život. Bude pochovaná v Lenwoode pri mojom starom otcovi, ktorý zomrel už pred niekoľkými rokmi. A ich dom ostal prázdny. Ann a Andrew Flamelovci nemali okrem mojej mamy iné deti, lebo sa starkej už potom nepodarilo otehotnieť. Ale myslím si, že mama ich natoľko zamestnala svojou hyperaktivitou, že by na ďalšie dieťa ani nemali čas.

Po smrti starkej mama zdedila dom aj s pozemkom a pár dolárov, čo jej ostalo na účte. Dom treba spravovať a presťahovať sa tam sa mame zdalo dosť dobrý nápad, hlavne z finančného hľadiska - lebo by sme nemuseli platiť nájomné za byt a mala tam aj zaručenú prácu v redakcii miestnych novín.

Vôbec sa mi tam nechcelo ísť, pretože som musela opustiť svojich kamarátov a domov, v ktorom som sa narodila.

Zato ma ale lákala predstava nového miesta. Môj doterajší život bol v pohode, ale nudný - teda tak nudný, ako len život Newyorčanky môže byť. Chcela som konečne nejakú zmenu, každopádne mi však moja stará izba na devätnástom poschodí bude chýbať. Aj celé mesto...

Čo budem robiť, pozerať si na internete obrázky Sochy slobody? Alebo Empire State Buildingu?! Dobre, musím si to priznať. Ja tam strašne nechcem ísť! A najhoršie na tom je, že tam nebudem nikoho poznať. Nikoho! Len svoju matku, ktorá je síce v pohode, ale je to moja matka. Všetci moji kamaráti ostávajú v New Yorku.

Môj brat bol na tom lepšie, len tento rok ho vzali na Stanford, študuje právo. Dokonca býva so spolužiakmi na internáte v Kalifornii. Aj to brala matka do úvahy pri svojom rozhodnutí - budeme mať k nemu bližšie, budeme v tom istom štáte. Ale bude bývať na internáte, tak aspoň od neho budem mať pokoj. No, niežeby som ho nemala rada, ale ako to už u súrodencov chodí, často si navzájom lezieme na nervy. Teraz si aspoň s Adamom budeme vzácnejší. A tak je to lepšie...

"Scathach Emeritta Lynx Flamel práve začína svoj nový život. Na mieste, kde ju nikto nepozná. A bude sa snažiť, aby ju spoznali v čo najlepšom svetle," vykrikovalo chabým hláskom chabé pokusy moje chabé, vyziabnuté a zakrpatené optimistické ja. Ale malo to asi taký efekt, akoby sa v stredovekej pochodni jednohlasne skandujúcej "Zabiť, zabiť!" zrazu otočil jeden človek a snažil sa prekričať ostatných slovami "Zachrániť, zachrániť!". Asi toľko k mojim pocitom.

Umyla som sa, učesala, obliekla a vošla do kuchyne. Teda aspoň do toho, čo po mojej milovanej newyorskej kuchyni ostalo. Bola celkom prázdna, ostalo tam len základné zariadenie: kuchynská linka, skrinky, stôl a stoličky. V obývačke spojenej s kuchyňou bola iba pohovka, ktorú sa mama rozhodla nechať doma, konferenčný stolík s rovnakým osudom, a skrinky.

Aj moja izba vyzerala veľmi podobne. Posledné škatule z nej sa vŕšili naskladané na chodbe hneď pri dverách, aby sme náhodou na nič nezabudli, a v izbe som mala už len starý matrac na zemi, ktorý cestou vyhodíme do kontajnera. Písací stolík bol už v sťahovacom aute a skriňa na oblečenie tiež. Takže som sa prebúdzala do neprirodzene prázdnej miestnosti a rovnako prázdna som sa vtedy cítila.

Na stole stála škatuľa mlieka a miska plná cereálií. Nechcela som jesť, ale sama seba som presvedčila, že by mi na lačný žalúdok nesadol veľmi dobre fastfoodový obed, ktorý bol v pláne počas cesty autom do nášho nového domova. A ako sa poznám, onedlho by ma pochytil strašný hlad a ja by som sa veľmi nerozumne prejedla nezdravých mastných vecí.

Nahádzala som preto do seba ovsené vločky s mliekom, ktoré som si ani nemala kde zohriať, lebo mikrovlnku sme tiež už mali v aute a pyžamo som hodila do jednej zo škatúľ. Neobťažovala som sa ani len pozrieť, čo v nej je.

Zdvihla som ju do rúk akurát vtedy, keď sa otvorili dvere a dnu vošla moja už na prvý pohľad nervózna mama. Usmiala sa na mňa úsmevom, ktorý asi mal byť povzbudivý, ale bol skôr neistý, a povedala:

"Ach, Scatty, ako dobre, že už si vychystaná. Môžeš zobrať aj túto škatuľu a ja zoberiem tie posledné dve. Polož ich dole k autu, ja ich už naložím."

No, asi ste si už všimli, že mám dosť divné meno. A dlhé. Začnime teda mojím prvým krstným menom - Scathach. Vybral mi ho môj starý otec Andrew, ktorý už nežije. Bol to mamin otec. To meno je podľa nejakej legendárnej upírskej bojovníčky z akejsi knihy o našom menovcovi Nicholasovi Flamelovi, ktorú čítal len pár dní pred mojím narodením.

A tu sa dostávam oblúkom k priezvisku. Argumentoval tým, že keď už ho máme také zvláštne, mohli by sme mať aj príznačné mená. Priezvisko mám po mame, pretože otca som nikdy nemala. (No, samozrejme, že nejakého otca mám, ale nikdy sa ku mne nepriznal a neviem kto to je. Pochybujem, že vôbec moja mama vie, kto to je. Som jej malá nehoda, alebo skôr šťastná náhoda, ako ma niekedy nazýva. Adam svojho otca pozná, ale nestýka sa s ním. Párkrát sa stretli, ale nakoniec sa s mamou dohodli len na tom, že bude posielať nejaké tie alimenty a navzájom budeme mať od seba pokoj.)

Starý otec tvrdil, že Nicholas Flamel je zaručene náš predok a stále pátral po rodokmeni. Nicholas a jeho žena Perenelle však vraj boli bezdetní, tak neviem, čo je pravda. Starý otec Andrew na to mal nejaké vysvetlenie, ale myslím si, že to boli skôr špekulácie.

Meno Emeritta mi vybrala mama, a to len preto, lebo sa jej zapáčilo, ako to znie. Asi je to len prvé exoticky znejúce slovo, ktoré jej napadlo a tak ma pomenovala natruc svojim rodičom. Keď môžu meno vybrať oni, tak aj ona. A nech už je poriadne!

Nemyslím si, že by mi tým urobila službu. Je otravné mať tak dlhé a čudné meno, otázkam naň sa nevyhnem. A najmä teraz - keď sme sa presťahovali niekam, kde sa budem musieť v jednom kuse len prestavovať.

A ešte to posledné meno. Lynx. Rys. Kto by sa chcel volať po zvierati žijúcom v európskych lesoch? Fajn, niekto možno áno, a uznávam, že to znie celkom dobre. Ale je to zbytočné. Načo sú komu tri mená? No dobre, nechajme to už tak...

Moja mama asi iná nebude. A to mi bolo jasné aj teraz, pri pohľade na ňu, ako sa na mňa usmieva so škatuľami v rukách a vejárovité vrásky okolo očí podčiarkovali jej bezprostredne spontánnu povahu.

"Dobre," prikývla som a urobila, ako mi povedala. Ešte raz som sa tu rozhliadla a takmer som náš byt nespoznávala. Sálal prázdnotou. Ktovie, ako tu budú nažívať noví majitelia? Do očí sa mi natlačili slzy, ako sa mi to stáva pri každom lúčení.

Aspoňže to s kamarátmi som absolvovala už včera, dnes by som to asi neprežila.

Okej. Niet cesty späť, byt je už predaný a noví majitelia nám dali čas do dnes, aby sme sa zbalili a odišli. Je čas ísť.

* * *

"No teda. Nevyzerá to tu ako na tých fotografiách, čo si mi ukazovala!" povedala som svojej mame po niekoľkých dňoch trmácania sa cez Spojené štáty veľkou požičanou dodávkou - do ktorej sa nám nejakým zázrakom podarilo napchať všetky naše haraburdia - a po niekoľkých nociach strávených v lacných moteloch po ceste. Zozadu som začula smiech mladého hipisáckeho manželského páru, ktorým dodávka patrila a mali cestu do Arizony, ale kvôli nám si spravili obchádzku. Sú to mamini starí priatelia a boli takí ochotní, že nám požičali dodávku a dokonca mamu striedali v šoférovaní. Vďaka Bohu za ich presvedčenie, že je treba šíriť lásku a pomáhať blížnym. Celkom s nimi súhlasím, ale do extrémov by som nešla.

Viezli sme sa už po Lenwoodskych cestách, cez mesto, ktoré som naživo ešte nikdy nevidela. Všetko tu bolo nové... A ani z ďaleka nie také zidealizované, ako na internete. To mal byť môj nový domov. Ale o Lenwoode neskôr.

Čoraz viac som si uvedomovala nenávratnosť tohto kroku. Sťahovať sa na druhý koniec spojených štátov, to bol ale nápad. Viac-menej správny, ale viac-menej aj šialený.

"Neboj sa, miláčik, zaručene sa ti tu bude páčiť - a až uvidíš svoju novú školu, počkaj, ako budeš rada," chlácholila ma mama švitorivým hlasom a ja som si nebola celkom istá, či to myslí vážne, alebo ma chce len utešiť a ani jej sa to tu nepozdáva. Istá som si bola len tým, že je asi tak isto nervózna ako ja. Každou minútou som mala žalúdok viac a viac stiahnutý. Neviem si predstaviť, čo zažívala mama, keď sa sem vracala bývať po toľkých rokoch.

Uvedomila som si, že v dome starkých - teda už v našom dome - som ešte nikdy nebola. Vždy sme sa zišli niekde inde, napríklad v cukrárni, alebo tak nejak. Netuším prečo. Asi to pre mňa ostane záhadou.

Konečne sme dorazili pred obyčajný malý domček v obyčajnej malej štvrti obyčajného malého mestečka. Hm, paráda! Pomyslela som si trpko a nasledovala som mamu zatiaľ bez akýchkoľvek vecí.

Kľúčik padol do zámky ako uliaty, mama ním šikovne zvrtla a boli sme dnu. Na moje prekvapenie to dnu pôsobilo oveľa príjemnejšie ako zvonku.

Rozhliadla som sa po novom dome a bežala som nájsť svoju izbu. Nedalo sa tam zablúdiť - dom mal len obývačku spojenú s jedálňou, malú kuchynku, jednu kúpeľňu a dve izby. Mama mi ukázala, ktorá patrila jej, keď tu bývala ešte s rodičmi - a ktorá je teraz už moja.

Bola obrovská a pekná, pôsobila však útulne. Prevládala v nej modrá farba, ktorá napodiv vôbec nepôsobila chladno - možno vďaka teplým lúčom zapadajúceho letného slnka. Dlážka bola celá potiahnutá modrým kobercom a modré boli aj steny. Izba mala okná na troch stenách a nachádzala sa hneď vedľa kúpeľne. Hneď som vedela, ako si ju zariadim svojim nábytkom zo starej izby.

Nervozita ako prišla, tak aj odišla a v pochodni kričiacej "Zabiť, zabiť!" sa čoraz viac ľudí otáčalo s pokrikom "Zachrániť, zachrániť!". Bola som sama so sebou spokojná, ako ľahko sa prispôsobujem. Čakala som oveľa horší prístup zo svojej strany. Chlácholila som seba a svoje svedomie tým, že o pár dní už budem mať internet a budem môcť byť s kamarátmi aspoň prostredníctvom chatu alebo videohovoru.

Bola som zvedavá aj na svoju školu. Nie je v tomto meste, ale až v susednom Barstowe - približne dvanásť a pol kilometra od Lenwoodu, to jest asi jedenásť minút cesty verejnou dopravou. To som vedela z mapiek, ktoré som našla na Google doma v New Yorku. Na moje vlastné prekvapenie mi nevadilo, že budem musieť do nej dochádzať. V podstate mi to nepotrvá dlhšie ako doma v New Yorku. Ach nie, musím to prestať volať domovom. Jednoducho odteraz je to už len New York.

Začala som sa vybaľovať a premýšľala som, akých tu asi spoznám nových ľudí. Či mi aspoň trochu uľahčia všetky tie náhle zmeny v mojom živote... A či sa so svojou trochu nesmelou povahou začlením do kolektívu.