Part 5
Bertnard kopal do siluety zvíjajúcej sa na zemi. Bol to nejaký zbitý chlapec v jeho veku. Naokolo stáli ľudia a aj napriek tomu, že ich tváre boli veľmi neurčité a rozmazané, zračila sa v nich hrôza. Nikto sa však neodvážil zasiahnuť. Bolo počuť výkriky a stony, ktoré mohli znamenať len jediné:
"Prestaň," ozývalo sa všade ako ozvena aj v Bertnardovej hlave. Niekde v pozadí húkala policajná siréna a jej zvuk sa stále približoval. Nálada v miestnosti sa stupňovala. Zrejme to bol nejaký bar. Policajné sirény už boli blízko, ale Bertnard si ich nevšímal. Vedel, že sa z toho už len tak nevykrúti. Prestal s mlátením až vtedy, keď už nevládal.
Vtom vtrhli dnu ozbrojení policajti. Ľudia sa rozostúpili, aby mohli prejsť a Bertnard sa putám nebránil. Policajti s ním zaobchádzali o dosť drsnejšie, ako by museli vzhľadom k jeho odovzdanosti. Ale museli byť opatrní, v tejto situácii, keď práve dokopal do bezvedomia svojho rovesníka, by od neho čakali väčší odpor.
Pohľad naňho bol zvláštny. Nepripadal im ako násilník, ani ako ten, čo sa len tak z nudy pobije.
Dali mu fúkať s jasným predpokladom na to, že pil. Bertnard prevrátil očami a nadýchol sa. Silno fúkol do prístroja, kým mu policajt nepovedal, že stačí. Nič. Bol čistý.
"On nikdy nepije," ozvalo sa odkiaľsi zozadu spomedzi ľudí. Poznali ho tam a naozaj nikdy si nedal nič, čo by obsahovalo viac alkoholu ako sódovka. Policajti si vymenili zmätené pohľady.
"Berte ho," prikázal ich veliteľ a rukou si pritom utrel spotené čelo.
~~~
Zrazu sa scéna zmenila.
~~~
Bertnarda viezli na zadnom sedadle policajného auta. Vládlo v ňom nepríjemné ticho, ktoré len sem-tam prerušilo policajné hlásenie z vysielačky. Bertnard sedel na tvrdom plastovom sedadle s rovnako nepohlodlným operadlom, spútaný, od policajtov vpredu ho oddeľovala kovová mreža. Za nimi šlo ešte jedno policajné auto a obe mali zapnuté sirény. Nočná krajina za oknom rýchlo ubiehala.
"Posral som to," pomyslel si Bertnard znechutene.
~~~
Scéna sa opäť zmenila.
~~~
Boli na policajnej stanici. Jeden z policajtov niečo vypisoval. Veliteľ dával rozkazy všetkým naokolo. Pri ňom stála aj akási zdravotná sestra. Veliteľ sa k nej otočil:
"Vezmite mu krv a moč a urobte všetky testy na drogy. Hneď ako budú hotové, daj mi vedieť." Na sestre bolo vidno, že nemá veliteľa rada a zjavne sa jej ani nepýtal, či jej môže tykať. S nechuťou k jeho povýšeneckému postoju prikývla a rýchlymi krokmi odišla.
"Ty," pokračoval v rozkazoch veliteľ otočiac sa k policajtovi, čo popíjal kávu z automatu, "vezmi mu odtlačky a zober ho do vypočúvačky. A zavolaj jeho rodičom!"
Policajt prikývol, dopil kávu, vyhodil plastový pohárik do koša vedľa automatu a zdrapil Bertnarda, ktorý tam doteraz skleslo sedel bez jediného slova. Necítil strach ani ľútosť. Cítil len veľký hnev.
"Posral som to, a poriadne!" opäť si pomyslel a nechal sa vliecť policajtom.
~~~
Zrazu sa celá miestnosť rozplynula. Ležala som na chrbte a hľadela do tmy. Zobudila som sa celá spotená, vyčerpaná a zadýchaná, akoby som hodinu dvíhala činky. Nevládala som pohnúť jediným svalom a tak som len tak ležala na posteli a rozmýšľala.
Čo to malo znamenať? Bolo to také živé... Akoby sa mi snívalo niečo, čo som sama zažila. Ako spomienka. Ale toto nebola moja spomienka. Nebola som pri tom Bertnardovom incidente, ani mi o ňom nikto nerozprával. Zrejme zapracovala moja bujná fantázia. Už od útleho detstva sa na mne prejavovala - stále som si kreslila a pohmkávala si vymyslené melódie.
Prestala som sa nad tým zamýšľať, upokojila som sa a o chvíľu som zaspala ľahkým spánkom. Každú chvíľu som sa strhávala a budila. Zakaždým mi známy hlas v hlave šepkal: "Pre teba, to pre teba..." Poznala som ten hlas, ale nechcela som si ho pripustiť. Uzavrela som to tak, že mi preskočilo. Nadránom sa mi konečne podarilo normálne zaspať, keď zaspal aj hlas v mojej hlave.