Part 1

Prebrala som sa na vlhkej kamennej dlážke. Pomaly som otvorila oči a chvíľu im trvalo, kým si privykli na to šero. Jediný zdroj svetla bolo malé zamrežované okienko vysoko pod stropom, cez ktoré bolo vidno zamračenú oblohu. Na tvári som pocítila niečo mokré a uvedomila som si, že krvácam. Na líci som mala ranu. Rozhliadla som sa. Oproti oknu boli kovové dvere, starostlivo zatvorené. Na jednej zo stien visela reťazou pripevnená drevená doska, ktorá mala slúžiť ako posteľ. V kúte bolo niečo ako kovový záchod a dosť to páchlo. Okno nebolo presklené a prúdil cezeň chladný vzduch. Pomaly som sa postavila, nohy sa mi triasli. Kde to vlastne som?

***

Zabúchala som na plechové dvere a zvuk sa rozľahol po miestnosti. Nič sa nedialo. Ešte raz. "Haló, počuje ma niekto?!" zakričala som. Nič. Skúšala som lomcovať dverami, no všetky pokusy boli márne, lebo zvnútra nebola kľučka. Jediná cesta von viedla cez okno, ale to bolo príliš vysoko, aby som naň čo i len dočiahla. Možno keby som sa postavila na posteľ a vyskočila by som, podarilo by sa mi zachytiť sa mreží. Položila som teda nohu na posteľ, ktorá povážlivo zavŕzgala. Postavila som sa na ňu celá a trochu sa zakývala. Nadýchla som sa a rozbehla sa pozdĺž postele smerom ku oknu. Na jej konci som sa z celej sily odrazila. Zachytila som sa rukami o mreže a kolená som si tvrdo udrela o kamennú stenu. Do nôh sa mi pomaly rozlievala silná tupá bolesť. Zaťala som zuby. Čo teraz? Mreže neboli cekom nové a trochu sa kývali. Kamene boli zvlhnuté a mierne zvetrané, pri silnom šúchaní tvrdým predmetom sa z nich omrvoval piesok. Takže cesta von by tu bola. Ibaže ako to urobiť? Ruky ma už začínali bolieť a s mrežami som nemohla robiť nič, kým som takto visela.

Zoskočila som na zem. Ten, kto ma tu strčil to mal zrejme veľmi dobre vymyslené. Bez podstavca nič nespravím. Začala som uvažovať, čo by sa na to dalo použiť. Keby som nejakým spôsobom dostala ten záchod pod okno, mohla by som sa naň postaviť. Ibaže háčik bol v tom, že bol pevne pripevnený do kameňa, nerátajúc drobnú škáročku, ktorou pretekala špinavá voda. Napadlo mi, či pri sebe nemám niečo, čo by mi pomohlo. Prehľadala som všetky svoje vrecká, ale jediné, čo som našla, boli dve mince - jedno euro a päťdesiat centov. Ako mi pomôžu dve mince?! Začala som pomaly ale isto prepadať panike. Nedostanem sa odtiaľto. Zošuchla som sa po chladnej stene na zem a hlavu som si zaborila do dlaní. Ani netuším, kde som. Nemám poňatia, ako dlho som bola v bezvedomí. Mohlo to byť pár minú, no aj pár hodín... a za taký dlhý čas ma mohli previezť aj niekoľko desiatok kilometrov. Aj keby som sa nejakým zázrakom dostala von, asi by som nevedela, kadiaľ ďalej. Nemohla som tomu uveriť. Bolo to ako zlý sen. V zúfalstve som pristúpila ku záchodu a začala som doň z celej sily kopať. Nič som tým nezmohla, iba čo so sa unavila. Sadla som si na zem a pomaly som sa ukľudňovala. Nijako si nepomôžem, keď budem takto zúriť. Dôkladne som si prezrela celý záchod. Bol pevne priskrutkovaný do zeme a steny ôsmimi hrubými a pravdepodobne aj dlhými skrutkami. V žiadnom prípade to nepôjde násilím, to mi bolo jasné. Keby bolo niečo, čím by som to mohla odskrutkovať... A vtom mi to došlo. Mince. Mincou by som to mohla urobiť! Od novonadobudnutej nádeje sa mi chveli ruky. Prehrabla som vrecká a vytiahla som jednu z mincí, na lícnej strane sa vynímala jednotka. Primerala som ju ku drážke na jednej zo skrutie a... nešlo to. Minca bola príliš hrubá. Trochu ma to vyľakalo, hneď som roztrasenými rukami vyťahovala aj druhú mincu. Skúsila som aj tú. Padla tam ako uliata! Spadol mi kameň zo srdca. Pocítila som príval radosti a nádeje a okamžite som začala skrutkovať. Pach splaškov bol miestami neznesiťeľný a spočiatku to šlo veľmi ťažko, hlavne preto, lebo skrutky boli kvalitne zhrdzavené, ale telom mi prúdila nová energia, ktorá mi nedovolila prestať.

Neboli nájdené žiadne príspevky.