3. Emocionálna hrádza

Došli dosť ďaleko, až k lesu blízko jednej dediny, keď sa im pokazil bicykel. Začali sa kolísať zo strany na stranu a skoro spadli. Vystúpili a Nickovi stačil jeden letmý pohľad naň, aby pokrútil hlavou.

"Koniec, ďalej ideme pešo. Na toto by som potreboval náradie a veľa času. Ten, kto ho tam nechal nestrážený, vedel, čo robí."

Pozrel na dievča. Zase len mlčalo. Ako keby držalo bobríka mlčanlivosti. Ako keby si šetrilo slová na nejakú zvláštnu príležitosť.

Vstúpili do lesa. Všade spievali vtáky tešiace sa zo svojich práve vyliahnutých mláďať. Pomedzi listy a konáre košatých stromov nakúkalo jarné slnko. Všetko bolo naoko také dokonalé... Až na skutočnosť a zakrvavené nohavice dievčaťa.Nič nebolo dokonalé. Všetko sa dnešným dňom zrútilo - v priebehu možno piatich minút. Bolo jasné, že už nič nebude také ako doteraz. Pomaly sa tackali po vrstve rozmaočeného lístia potkýnajúc sa o spadnuté konáre a korene stromov vyčnievajúce zo zeme. Pekné počasie silno kontrastovalo s ich náladou. Deň sa chýlil ku koncu a oni už boli hlboko v lese.

"Dnes v noci sa budeme striedať na stráži. Vždy bude jeden spať a druhý bude hliadkovať, či neprídu nejaké divé zvery, jasné? Nie je to tu bezpečné, ale lepšie ako inde. Zajtra zoženiem nejaký stan a jedlo, potom si nájdeme niečo poriadne na bývanie. Nemôžeme predsa žiť v lese." Odmlčal sa. "Prečo nič nehovoríš? Hneváš sa na mňa? Nič tým nedocieliš."

Ale ani on nič nedocielil, lebo dievča stále len stálo s rukami prekríženými na hrudi. Ibaže ako aj mohlo niečo hovoriť? Keby otvorilo ústa, zosypalo by sa a vybuchlo by do dlho zadržiavaného plaču. Takto si udržiavalo akúsi istotu, emocionálnu hrádzu a von prepúšťalo len jemný prúd pocitov. Ale žiadna priehrada nie je nezničiteľná. Ak je niečo, čo sa ovláda ťažšie ako prírodné živly, ta je to emócia. Podľa toho, čo Nick hovoril, dievča usúdilo, že tak skoro sa to neskončí.

Už aspoň po stý raz zatúžilo vrátiť čas. Hrdlo malo celkom stiahnuté, až to bolelo, tak ako vždy, keď potláčalo plač. Nechcelo plakať pred Nickom. Vyliezlo na strom tak vysoko, kým si nebolo isté, že ho už nemôže vidieť, a až vtedy potichu, tak aby ho ani nepočul, vypustilo hrádzu pocitov. Po tvári sa mu začali kotúľať veľké slzy. Ale asi to nebolo dosť potichu.

"Si v pohode?" zakričal Nick smerom do koruny stromu. Odpovedal mu len spev vtákov a šum lístia v jemnom vánku. "Ako inak," zahundral si popod nos. "Keby si niečo potrebovala, som dole!" dodal a potom sa opäť venoval zbieraniu kameňov a čo najsuchšieho dreva na oheň.

V takejto situácii sa ešte nikdy neocitol. Netušil, čo s nimi bude, ale určite ich niekto videl ako stamade utekali a hodia na nich aj tie ostatné vraždy. Nevedel, čo v takomto prípade robiť, ako postupovať, aj keď rozhodne neobchodoval s nelegálnymi zbraňami prvý raz. Ísť na políciu? To v žiadnom prípade. Nemajú žiaden dôkaz na svoju obhajobu. najprv musia nejaký získať a potom očistiť svoje meno, i keď to bude v lepšom prípade ťažké - v tom horšom nemožné.

No polícia nebude ich jediný problém. Alyson bola len bábka, za šnúrky ťahajú oveľa vyššie postavení. Jej smrť budú chcieť pomstiť - vo svojom obore bola jedna z najlepších. A to dievča - má len štrnásť! Čo je najhoršie - už je za seba trestne zodpovedná. Takže ak by ich chytili, dostala by záznam do registra a nepodmienečný trest v nejakej polepšovni medzi grázlami. Už od takého mladého veku! So záznamom v registri by si potom len ťažko zháňala školu či prácu. Je nespravodlivé, že sa osud s ňou tak zahráva, i keď z veľkej časti si za to môže aj sama. Ale ani ja v tom nie som nevinne, nešťastne si uvedomil Nick. Takže... čo robiť?! Bez plánu sa nepohnú, to bolo jasné.

Na les padal súmrak a spolu s ním aj večerný chlad, noci boli ešte poriadne studené. Dievča bolo ešte stále schúlené na strome a za ten čas si tam vyrobilo akýsi pelech, v ktorom by kľudne mohlo aj spať. Koruna stromu bola tvarovaná do lievika, ktorý obkolesovali hrubé konáre. Spadnúť stamade by bolo veľmi ťažké. Ale aj tak nemohlo zaspať, napriek tomu, že Nick dole strážil.