Part 2

Prvé dni prebehli vcelku hladko. Rýchlo som sa v Lenwoode aklimatizovala, aj keď New York a kamarátky mi budú vždy chýbať. Veď som si kvôli tomu aj párkrát poplakala. Síce sme neboli nejaké kamarátky "na život a na smrť", ako sa hovorí (kvôli mojej odlišnej povahe sme sa nejako brutálne nezblížili), ale ukradnuté mi zasa nie sú, však sa chápeme...

A potom prišla na rad škola. Prvý deň.

Keď ma ráno mama hodila pred školu, s taškou na pleci som sa vydala ku vchodu. Bola to stredná škola v mestečku Barstow, hneď pri Lenwoode. Lenwood je dokonca taký bezvýznamný, že v ňom nie je ani len stredná škola!

Kráčala som trochu neistým krokom, samé nové tváre. Nebola to veľká škola. Bola to len jednoposchodová budova, ťahala sa skôr do šírky. Mala tmavočervenú strechu a steny krémovej farby. Zamierila som ku schodom, ktoré viedli očividne ku hlavnému vchodu do školy - nedalo sa to s ničím pomýliť.

Tam ma hneď zastavilo nejaké dievča.

"Čau , ty si tu nová? Som Abigail!˝ s úsmevom mi podala ruku. Bola to hnedooká blonďavá dievčina útlej postavy, s tvárou, ktorá sama hovorila "smejem sa veľa a často!". Mala oblečené šedé nohavice a ružové tričko. Sálala z nej dobrá energia.

Nebola som na takýto prístup zvyknutá a nie celkom mi vyhovoval. No, vlastne možno trošku som bola rada, že som nemusela konverzáciu nadväzovať ja a pritom sa cítiť ako nejaká "vtierka".

"Áno, som tu nová a volám sa Scatty,˝ odvetila som jej a tiež som sa usmiala. Tak hádam sa spriatelíme, keď ma už oslovila a vyzerala byť v pohode. Nejako sa mi nechcelo hľadať si ešte ďalších kamošov. Podali sme si ruky na znak zoznámenia a Abigail sa začala vypytovať presne tak ako som čakala.

"Scatty? To je tvoje pravé meno?" čudovala sa - tak ako všetci ostatní. Vždy som sa nerada predstavovala, no Abigail to zrejme brala ako vítanú zmenu stereotypu, lebo nevyzerala, že by ma zaškatuľkovala ako trápnu.

"No, vlastne sa volám Scathach - a moje celé meno ti radšej ani nepoviem," zasmiala som sa a ona tiež, "ale hovor mi normálne - Scatty." Nejako som sa z toho vykrútila, veď predsa jej nebudem vysvetľovať význam a pôvod svojho mena, keď sa poznáme sotva minútu. Prinajlepšom by ju to odo mňa odohnalo rovnako rýchlo ako sme sa spoznali.

"Dobre, a ty mne zas Abbie. Prevediem ťa tade a zoznámim ťa so svojimi kamarátmi, aby si sa rýchlejšie adaptovala," usmiala sa a ťahala ma na prvú hodinu biológie. Jej energii sa jednoducho nedalo vzdorovať. Bola som aj rada, že sa aspoň nemusím stále dívať do plánika školy, aby som trafila do správnej učebne.

Celé vyučovanie som strávila s Abbie, trochu sme sa za ten čas spoznali a ja som spoznala aj učiteľov. Zdali sa mi celkom milí, aj keď Abigail mi vravela, že sa to v prvý deň zdá každému. Vraj sa ešte vyfarbia... Tým ma síce veľmi nepovzbudila, ale snažila som sa nemyslieť na to, že čo keď si na mňa niektorý vyučujúci zasadne.

* * *

Napokon sa dopoludňajšie vyučovanie skončilo a spolu s Abbie sme šli na obed.

V jedálni bolo rušno, ale Abigail to vôbec nerozrušovalo a zoznamovala ma stále s novými ľuďmi, až som si nedokázala zapamätať všetky mená a do pamäte sa mi vryli tváre len pár najvýraznejších ľudí, Abbiných najlepších kamarátov a kamarátok..

Keď sme si konečne sadli, uvidela som na druhej strane jedálne stôl, pri ktorom sedela dvojica chlapcov. Vyzerali tak osamelo, nikto sa s nimi nebavil ako s ostatnými. Bolo to divné, lebo stôl mal miesto aspoň pre šiestich a oni tam sedeli sami dvaja aj napriek tomu, že jedáleň praskala vo švíkoch. Snáď ku sebe nikoho nechcú pustiť, alebo čo sa to tam deje? Rozhodla som sa opýtať sa na nich.

"Kto to je ?" ťahavo zopakovala Abbie moju otázku, zrejme ju čakala. Nadýchla sa a začala mi vysvetľovať fakty, ktoré boli zjavne všetkým miestnym už dávno známe. "Ten blondiak je George. A čiernovlasý fešák je Bertnard," povedala a ja som v jej hlase nezapočula ani náznak obdivu, ktorý zvyknú dievčatá v našom veku pridávať k vetám, ako bola táto. Nazvala ho fešákom, ale vôbec ju nevyvádzal z miery. A veru že fešák bol. No na mňa pôsobil divným dojmom, až nesympatickým.

"Zvláštne mená - a vyzerajú, že sa s nikým veľmi nebavia," povedala som pochybovačne a nemohla som spustiť oči z Bertnarda, ktorý bol taký záhadný. Keď sa rozhliadol po jedálni a náhodou sa na mňa pozrel, hneď som sa radšej začala venovať jedlu. Mal elektrizujúci pohľad čiernych očí, ktorý vo mne vyvolával nepríjemné pocity.

Naobedovali sme sa a potom sme sa rozišli, lebo ja som mala hodinu inde. S plánikom školy v ruke som sa snažila úspešne dostať do učebne dejepisu. Keď som šla po chodbe a chcela som zahnúť za roh, omylom som do niekoho narazila a spadli mi na zem učebnice.

"Och, prepáč, to som nechcela, to je ten prvý deň v škole...!" začala som sa ospravedlňovať, ale keď som uvidela, do koho narazila zmĺkla som. Do tváre sa mi nahrnula červeň. Sakra.

"Nič sa nestalo. Ty si tu nová?" usmial sa zvláštnym úsmevom a pomohol mi zdvihnúť veci zo zeme. Koľkokrát ešte dnes budem počuť túto vetu?

"Áno, prisťahovali sme sa sem s mamou a volám sa Scatty," vytresla som bez okolkov, až som sa zahanbila. Sakra!

"Bertnard," podal mi ruku a potom aj učebnice. Takmer som sa neovládla a povedala "ja viem!", ale našťastie som to ustála. "Vitaj u nás v škole," napoly sa usmial a šiel si sadnúť do lavice. Jeho poloúsmev však pôsobil nejako smutne, až depresívne. Bude toto dôvod, prečo sa s ním ostatní študenti nebavia? Alebo je to len dôsledok, toho že sa s ním nebavia? Možno to nijako nesúvisí.

Ostala som stáť pri dverách, nevedela som, kam si sadnúť. Najradšej by som sedela pri ňom a dozvedela sa o ňom niečo viac aj napriek sile, ktorá ma od neho odpudzovala, ale to by som jednoducho nemohla.

Napokon prišiel učiteľ a posadil ma k nejakému nezaujímavému obyčajnému človeku, ktorého som nepoznala a ktorého som si ani len nezapamätala, lebo za celú hodinu sme prehodili iba pár najnevyhnutnejších slov.

Celú hodinu som naňho myslela a keby som nesedela pred ním, tak by som naňho aj čumela. Ale nemohla som sa štyridsaťpäť minút vkuse otáčať dozadu... Vôbec som nevnímala, čo učiteľ hovorí a ani som nevedela ako, ale zrazu tu bol koniec hodiny. Rozbolela ma z neho hlava. Možno preto sa nebaví s ľuďmi, lebo skôr, ako sa s nimi stihne skamarátiť, znechutí ich otázkami, ktoré im navytvára v hlave bez toho, aby sa o to nejako snažil, alebo aby o tom vôbec vedel.

* * *

Týždeň školy utiekol a bol tu víkend. Za ten čas som tu okrem Abigail spoznala veľa ľudí - alebo lepšie povedané - stihla som sa naučiť viac mien - takmer všetky mená ľudí z Lenwoodu, ľudí z Barstowu som vypúšťala z hlavy, boli pre mňa nezaujímaví.

Jediný, kto mi zostával stále neznámy, bol Bertnard. Väčšine dievčat sa pri pohľade naňho začali podlamovať kolená a ja som, chtiac či nechtiac, nebola výnimkou. Miestne dievčatá už vedeli, že on sa s ľuďmi nebaví. A zistila som to na vlastnej koži aj ja. Od toho stretnutia pred učebňou dejepisu so mnou neprehodil ani slovo, pravdepodobne na mňa hneď zabudol alebo čo. Začínal mi byť čím ďalej, tým viac nesympatický, až sa mi z tých pocitov mierne krútila hlava. Nálada sa mi zhoršila vždy, keď som ho zbadala a nanešťastie sa pre mňa stal príliš viditeľným.

* * *

Svoju novú izbu som už stihla vyzdobiť. Na tej stene, na ktorej nebolo okno, mi už viseli plagáty Alicie Keys, Crissa Angela, Nickelbacku a iných obľúbených celebrít. Aj poličky sa pomaly zapĺňali haraburdím, čo som si priniesla z New Yorku. Čím ďalej, tým viac som bola so svojou izbou spokojná.

Práve som sa chystala s Abbie a novými kamarátmi do kina. Mali dávať nejaký nový film s Bradom Pittom. Abigail nás všetkých nahovorila, aby sme šli s ňou, lebo ho miluje a stále sa nás pokúša presvedčiť, že je úžasný a bude sa páčiť aj nám. Nevzdala by sa, kým by nás do toho kina nedostala, tak nám nič iné ani nezostávalo. Ja osobne vôbec neberiem na blondiakov a nechápem, čo na Bradovi vidí. Ale ako sa hovorí - koľko ľudí, toľko chutí, a v Abbinom prípade to platí takmer doslovne. Keď ho vidí, takmer slintá.

S hlavou plnou myšlienok som sa obliekla, do kabelky som si nahádzala potrebné veci ako mobil, kľúče a peňaženku a vyrazila som. Naozaj som nemala ani tušenia, ako sa to zvrtne...