Zmrákalo sa a stmievalo. Vlastne bola už takmer tma. Čudovala som sa, že ma mama púšťa tak neskoro vonku, navyše do susedného mesta. Samozrejme, môžete si povedať, že pol deviatej nie je tak neskoro, ale moja mama sa o mňa bojí a nikdy som nemala takú voľnosť ako väčšina dievčat v mojom veku. Niekedy je to fakt otrava a lezie mi to na nervy, ale v podstate mamu chápem. Keby som mala dcéru ja, tiež by som sa o ňu bála. Veď po uliciach sa v tejto dobe poneviera toľko pochybných indivíduí...
Ale mama asi nadobudla nejakú istotu, keď sme sa presťahovali do maličkého mestečka, v ktorom navyše vyrastala. Asi si myslela, že tu mi nehrozí také nebezpečenstvo, ako vo veľkom a nevyspytateľnom New Yorku.
Toto bola moja prvá akcia s novými kamarátmi v novom domove. Bola som zvedavá, lebo som čakala ich reakciu, ako ma prijmú, keď ma spoznajú aj mimo školy. Hádam dobre. Nebolo sa čoho báť, jednoducho budem sama sebou, veď o nič nejde (okej, ide ale to si predsa nebudem v hlave zdôrazňovať, keď sa chcem upokojiť) a keď ma medzi seba nevezmú takú, aká som, môžem im viete čo a nájdem si iných kamarátov.
No aj tak som celou cestou mala akýsi divný pocit. Bol to nezvyk, kráčať sama pustými uličkami za súmraku, takmer neznámymi barstowskými chodníkmi. Stále som počúvala zvuky okolo seba, paranoidne presvedčená, že aj Lenwood a Barstow majú svojich kriminálnikov a za každým rohom na mňa striehne nejaký miestny úchyl. Vždy, keď som šla okolo miest, ktoré mohli byť jeho potenciálnym úkrytom, som napínala sluch a zrak, či nezachytím známky nežiaducej formy života.
Začali sa rozsvecovať pouličné lampy a vrhali na zem blikajúce tiene. Neisto som sa otočila, so zlým pocitom, že som ešte len v polovici cesty. Okolo uší mi prefrčal nepríjemný závan vetra. Šla som ďalej, nezastavovala som a jednoducho som šla, čo najrýchlejším krokom.
Ako som tak kráčala, odrazu sa za mnou ozval zvuk motora. Otočila som sa a videla som, ako sa spoza rohu vynorilo auto. Bol to čierny sedan. Po rovnej ceste mieril rovno tým smerom, kde som šla ja. Otočila som sa späť dopredu a opäť som zrýchlila krok. Podľa zvuku som súdila, že auto sa stále približuje. Rozmýšľala som, ako dlho mi ešte bude trvať cesta. zašmátrala som v kabelke a vytiahla som mobil. Pozrela som sa na čas. Bolo trištvrte na deväť.
Zase zadul ľadový vietor, ktorý dosť kontrastoval s inak teplým večerom. Na rukách mi naskákali zimomriavky a v duchu som si nadávala za to, že som si napokon nezobrala sveter, ktorý som mala nachystaný.
Auto už bolo podľa zvuku blízko a vtedy sa jeho zvuk zmenil. Spomaľovalo, priamo pri mne. Chytila ma panika. Už som si predstavovala, ako stamadiaľ vyjde nejaký vrah alebo úchyl a mňa zabije, znásilní, či unesie... Pozrela som sa smerom k autu, lebo som chcela vidieť vodičovi do tváre, no svetlá ma oslepili, takže som videla len tmavú siluetu sedanu. Bol naozaj blízko a šiel takmer krokom. Ozvalo sa krátke zatrúbenie a ja som už neváhala. Pustila som sa do behu a bežala som a bežala.
nešlo mi to ktovieako dobre, beh mi nikdy nešiel, ešte aj kondíciu som mala strašne chabú. Veľmi som sa bála toho momentu, keď mi dôjde dych a ja budem stratená, no snažila som sa na to nemyslieť. Celú svoju myseľ som zabrala myšlienkou, že musím bežať, že jednoducho musím a nemám na výber.
Nohy mi už po pár sto metroch začali oťažievať, pichalo ma v boku a bola som úplne zadýchaná. Nevládala som klásť nohu pred nohu a snažila som sa nebyť znechutená z toho, ako som stále flákala telesnú, čo bolo príčinou môjho stavu.
Evidentne som spomaľovala, aj keď môj mozog stále vysielal do nôh signály, že majú bežať najrýchlejšie, ako môžu. Nepomohlo. Akurát čo som ich nedokázala celkom ovládať a vtedy sa na chodníku objavil veľký kameň, ktorý som pre zlé svetlo a únavu nezbadala dostatočne skoro.
Zakopla som. Padala som ako v spomalenom filme, aspoň sa mi to tak zdalo. Nedokázala som pádu zabrániť. Nohy ma neposlúchali a v pravom členku som už cítila tupú bolesť, ktorá sa pomaly stupňovala. Vystrela som pred seba ruky a čakala som na tvrdý dopad, ktorý na seba nenechal dlho čakať. Asi dve sekundy som ostala otrasená ležať a potom som sa pokúsila postaviť. Ľavá noha, pravá... Au. Na pravú som sa nemohla postaviť. Spadla som späť na zem, posadila som sa a skúšala som potláčať slzy, ktoré sa mi nazbierali v očiach, ani tie ma však neposlúchali a jedna po druhej sa mi začali z očí kotúľať po lícach.
Došla som. Ktokoľvek bol v tom aute, o chvíľu je pri mne. Svetlá čierneho sedanu sa nezadržateľne zväčšovali - približovali sa a svietili mi rovno do tváre. Už bola takmer úplná tma a ja som pre to svetlo nič nevidela.
Nakoniec bolo auto pri mne. Zastavilo a vystúpil z neho šofér, podľa siluety postavy tom bol muž. Rýchlym krokom kráčal ku mne a ja som nevedela, čo robiť, tak som sa aspoň po sediačky posúvala rukami a zdravou nohou čím rýchlejšie dozadu. On bol však rýchlejší a po pár sekundách bol pri mne.
Keď si ku mne čupol a zaclonil mi hlavou tvár pred svetlom reflektorov svojho auta, konečne som mu uvidela do tváre. Vydýchla som si a zároveň som ostala celkom prekvapená. Len som tak naňho pozerala ako na prízrak a hanbila som sa. Veľmi.
"Nie je ti nič? Čo to, preboha, stváraš?!" pýtal sa ma vystrašene Bertnard a zároveň vyzeral asi takmer rovnako prekvapene ako ja. Ani som sa mu nečudovala. Nechápala som však, čo tak robí.
"Dofrasa! Vieš ako si ma vystrašil?" vyštekla som naňho podráždene, lebo bolesť v členku už bola naozaj zlá. No ešte horšia bola hanba, ktorú som cítila. Vyzerala som otrasne - dotrhala som si legíny, keď som spadla, celá som sa spotila a aj bundu a šaty som si zašpinila. A ako hlúpo som musela v jeho očiach vyzerať, keď som utekala pred jeho autom ako blázon a pritom on chcel len... Čo vlastne odo mňa chcel?
"Prečo si ma prenasledoval?" opýtala som sa a znelo to dosť nevrlo, lebo som zatínala zuby od bolesti. Pozrela som naňho, no musela som odvrátiť oči pod jeho pohľadom. Nedokázala som s ním udržať očný kontakt, lebo ma divne znervózňoval.
"Zbadal som ťa, ako ideš okolo cesty, tak som sa ťa chcel spýtať, či nepotrebuješ niekam zviezť. Nechápem, prečo si utekala?" odpovedal a zjavne to naozaj nechápal. No prosím, on chcel pomôcť a ja som sa tak strašne strápnila... Silno som sa začervenala, ale asi to, našťastie, nebolo vidieť kvôli zlému svetlu. Teda - dúfam, že to nebolo vidieť. Čo mu mám na to odpovedať? Tak či onak, trápna som bola už aj tak dosť, tak som sa rozhodla pre pravdu.
"Myslela som si, že si nejaký úchyl alebo čo. Bála som sa, tak som utekala, no!" odvrkla som. Podal mi ruku, ja som sa o ňu oprela a pokúsila som sa vstať. Na ľavú nohu som sa postavila v pohode, ale keď som chcela stúpiť na pravú, silno ma to zabolelo, stratila som rovnováhu a keby ma Bertnard nezachytil, spadla by som a bola by som tam, kde pred chvíľou.
"Čo sa deje? Máš niečo s nohou?" opýtal sa ma nervóznym tónom. Čo je to za hlúpu otázku? Je snáď slepý? Členok mi už začínal opúchať. Chvíľu som naňho len zazerala a prebodávala som ho vražedným pohľadom. Debil.
"Vieš čo, nie, ja som chcela zaútočiť na chodník, len škoda, že si ma zastavil!" vypľula som uštipačnú poznámku, akú si ani v takejto situácii neviem odpustiť. Prevrátil očami a pokrútil hlavou. Čupol si, zatiaľ čo ja som sa oňho opierala pravou rukou a balansovala som na ľavej nohe a prezeraj mi pravý členok. Zľahka sa ho dotkol rukou, ale aj ten jemný dotyk ma zabolel.
"Au!" vykríkla som, na čo sa on zase postavil a podoprel ma tak, aby som mohla skackať na zdravej nohe.
"No, nasadaj, ideme do nemocnice," oznámil mi, posadil ma na najbližšie sedadlo, teda na zadné za vodičom a sám si sadol do auta skôr, ako som stihla protestovať. Vlastne to ani nemalo význam, keďže som do nemocnice aj tak chcela ísť a takto mám navyše dopravu. Rezignovane som si povzdychla a oprela som si hlavu o operadlo. V tom momente ma štvalo veľa vecí, ale pridalo sa k tomu ešte aj to, že s najväčšou pravdepodobnosťou nedorazím na dohodnuté stretnutie s Abbie a ostatnými. Zamračila som sa a zapla som si bezpečnostný pás.
"Tak teda poďme," povedala som a Bertnard vzápätí naštartoval.
* * *