11. kapitola
Trochu ma to zmiatlo. "Ako u vás?"
"No predsa u mojej tety Helen. Je to úžasná žena, uvidíš, bude sa ti páčiť. Bývam tam s ňou, jej synom Benom - teda volá sa Benjamín, ale uznaj, že je to smiešne, tak je Ben - a s Peťom, ten od svojich rodičov odišiel, už je to nejakú dobu. Helen nemá veľký byt, ale v pohode sa doň zmestíš aj ty. Niekedy tam prespáva aj Vanesa, však?" otočil sa k nej a ona na mňa žmurkla a prikývla. "Môžeš spať v izbe s ňou, ona dnes tiež ostáva."
Ja som však váhala. Nezdalo sa mi to správne. Nie preto, že by sa to mohli dozvedieť moji rodičia, alebo že by som mala problém na internáte, ani nič podobné, jednoducho sa mi to nezdalo správne. Čo keď sa niečo stane? Ale čo z toho, čo teraz robím je správne? Prečo by som mala vždy robiť len správne veci?! "Dobre," privolila som.
Na to ma Tomáš začal bozkávať a spýtal sa ma: "Takže spolu chodíme?" Usmiala som sa naňho a namiesto odpovede som mu dala pusu. "Beriem to ako áno," uškrnul sa a viedol ma za ruku smerom k bytu jeho tety "Helen", ako ju volajú. Chvíľu sme prechádzali uličkami osvetlenými oranžovým svetlom z pouličných lámp a napokon sme došli ku vchodu s číslom 36. Tomáš zazvonil a vo dverách zaznej bzučiak. Vybehli sme hore schodmi na druhé poschodie a zastali sme pred tmavohnedými dverami, ktoré sa otvorili a spoza nich sa na nás usmievala tvár asi štyridsaťpäťročnej ženy - Tomášovej tety Helen.
"Ahojte, poďte dnu!" privítala nás a keď uvidela, že som tam aj ja, povedala smerom k svojmu synovcovi: "Ale čo, nespomínal si, že budeme mať návštevu!"
"Prepáčte, nechcem byť na obtiaž, ..." začala som sa ospravedlňovať, lebo som sa cítila nepríjemne, že som ju tak prepadla.
"Ale čoby! Nie si na obtiaž, len ma to prekvapilo. A tykaj mi, ja so Helen," a už aj mi podávala ruku. Tiež som sa jaj predstavila.
Byt mala neveľký, no spálne boli až štyri, i keď maličké. Previedla nás malou obývačkou so slniečkovo žltými stenami a krvavočerveným gaučom, prešli sme okolo dverí, za ktorými bol podľa ceduľky záchod a okolo stiesnenej, do modra ladenej kuchyne s kuchynskou linkou, sporákom a chladničkou a nakoniec sme došli ku štvorici dverí. Teda nie že by sme šli tak dlho a postupne prechádzali popri jednotlivých miestnostiach, to len tak vyzerá, lebo v skutočnosti sme prešli asi len tri-štyri metre. Z tých štyroch dverí boli tie úplne naľavo zatvorené. Ďalšie takisto, potom nasledovali jedny dokorán otvorené, ktoré odhaľovali hrozný neporiadok. Posledné boli len trochu pootvorené a do tej sme spolu s Vanesou zamierili. Naskytol sa mi omnoho príjemnejší pohľad. Steny mali marhuľovú farbu a bol tu oveľa väčší poriadok ako v predchádzajúcej izbe, do ktorej vošli Tomáš
a Peter a ktorá bola pravdepodobne ich. V našej izbe pri ľavej stene ležala posteľ a oproti nej, pri pravej stene stálo kreslo. Otočila som sa a zbadala som, že takmer celé dvere z vnútornej strany pokrýva zrkadlo. V zrkadle sa odrážalo okno a dvere na balkón. Podišla som ku nim a otvorila som ich. Ocitla som sa na dlhom, spojenom balkóne, na ktorý, ako som z počtu dvier usúdila, sa dalo vyjsť zo všetkých štyroch izieb. Vošla som späť do izby a videla som, ako mi Vanesa ustiela na spanie kreslo, ktoré bolo rozkladacie. Pozrela na mňa a usmiala sa.
a Peter a ktorá bola pravdepodobne ich. V našej izbe pri ľavej stene ležala posteľ a oproti nej, pri pravej stene stálo kreslo. Otočila som sa a zbadala som, že takmer celé dvere z vnútornej strany pokrýva zrkadlo. V zrkadle sa odrážalo okno a dvere na balkón. Podišla som ku nim a otvorila som ich. Ocitla som sa na dlhom, spojenom balkóne, na ktorý, ako som z počtu dvier usúdila, sa dalo vyjsť zo všetkých štyroch izieb. Vošla som späť do izby a videla som, ako mi Vanesa ustiela na spanie kreslo, ktoré bolo rozkladacie. Pozrela na mňa a usmiala sa.
"Tu budeš spať ty," povedala ukazujúc na rozložené kreslo a potom ukázala na posteľ: "Tu spím ja. Prepáč, že som ťa stade tak vyhodila, bez opýtania a tak - ale mám trochu problémy s chrbticou. To kreslo mi nerobí dobre. Tak hádam budeš ráno v pohode." Nezazlievala som jej to. Je to predsa kamarátka a navyše, mne je takmer úplne jedno kde budem spať.
"Jasné, budem v pohode," odpovedala som a opätovala jej úsmev. Sadla si na svoju posteľ a zadívala sa na stenu.
Ozvala sa až o chvíľu: "Keby si zajtra niečo potrebovala, myslím nejaké oblečenie a tak ďalej, tak kľudne povedz, ja ti dám niečo svoje. Helen má vždy nachystané nejaké uteráky pre návštevy, takže s tým problém nebude," dohovorila, odmlčala sa a potom sa vystrela a povedala: "Onedlho bude večera!" a odišla z izby.