8. kapitola

Ráno som sa bála ukázať s novým účesom Vande na oči. Mala som z toho strašný stres, tak som sa rozhodla pre efektné riešenie a vopchala som si vlasy pod čiapku. Je síce pravda, že ofina mi spod nej dosť vykúkala, ale nebolo to veľmi nápadné, lebo som ju mala vždy blonďavú. Prišla som do školy a Vanda & spol. si zo mňa hneď začali robiť posmešky, asi kvôli tej čiapke. Ignorovala som ich a čakala na spásonosné zvonenie na prvú hodinu, ktoré by ich prinútilo konečne zmĺknuť. Takto to šlo až po literatúru. No keď stará Kolárová vošla do triedy a zočila moju čiapku, črty tváre sa jej ešte viac znetvorili, čo signalizovalo zúrivosť. Podišla ku mne a prskavo mi začala vrieskať do tváre: "Porušuješ školský poriadok, bod (blablabla), ktorý jasne ZA-KA-ZU-JE nosenie akýchkoľvek pokrývok hláv v priestoroch školy, s výnimkou VONKAJŠIEHO ŠKOLSKÉHO AREÁLU, kde sa, predpokladám, teraz NE-NA-CHÁ-DZA-ME!!!" doprskala a vtedy urobila tú osudovú vec...

Strhla mi čiapku z hlavy.

Všetci a všetko naokolo stíchlo - ONEMELO -, keď uvideli moje vlasy. Videla som im na tvári, ako ich to zaskočilo (najmä Vanda sa tvárila ohromene). Pravdupovediac, ešte nikdy predtým som nevidela starú Kolárovú zaskočenú, no myslím, že teraz sa mi dokonale podarilo vyčariť jej na tvári túto emóciu. To bol šok zas pre mňa... Kolárová mi potom jednoducho šmarila čiapku na lavicu, vydala sykavý zvuk, akoby ju to vrcholne pohoršilo a tváriac sa, akoby sa nič nestalo, odkráčala vyučovať.

Po tomto incidente sa na mňa všetci pozerali trochu inak ako doteraz. Vanda ma na chvíľu nechala na pokoji, no stále si čosi potichu šuškala so
svojimi kamarátkami. Ale bolo to iné šuškanie, než som u nej zažila doteraz. Dovtedy ku šepkaniu patrili aj výbuchy smiechu, no teraz nič. To, že sa celý ten čas rozprávali o mne je mi jasné z tých pohľadov, ktoré tak často smerovali ku mne počas ich tichých rozhovorov.

Ešte jeden človek sa nevyjadril k mojim vlasom. Lea sa, bohužiaľ, odsťahovala preč z internátu, pretože jej rodina sa nasťahovala do Prešova a ona šla bývať k nim (jej rodina predtým bývala v Košiciach, skade pochádza aj ona). Čo ja budem teraz robiť?! Okrem toho dostala angínu, takže celý týždeň nepríde do školy - napísala mi to na mobil, aby som to povedala triednej.

 

Tentoraz sme sa stretli pri zmrzline Pod bránkou. Vystúpila som z autobusu. Najprv ma mužská časť nespoznala, lebo ma s novými vlasmi ešte nevideli. Ja viem, že teraz sa naoko všetko točí okolo tej frizúry, ale je fakt vtipné sledovať reakcie druhých. Peter vypúlil oči a Tomáš dokonca zízal s otvorenými ústami! Vanesa sa ako vždy len doširoka usmiala a objala ma. Vtedy sa spamätali aj ostatní dvaja - Peťo zdvihol ruku na pozdrav (aj keď som stála len necelý meter od neho - ale nevadí) a Tomáš m objal. Voňal za pánskou voňavkou. Chytil ma za ruku a šli sme niekde ďalej. Došli sme na staré ihrisko, kde nikto nechodil a Vanesa vytiahla balík dlhých cigariet. Podala aj nám ostatných a zapálili sme si ich. Už sa mi to nezdalo vôbec smradľavé a v podstate to chutilo celkom v pohode. No nejako ma to nenapĺňalo...