6. kapitola
Asi okolo štvrtej som nasadla na autobus smerujúci na Sekčov, lebo som bola dohodnutá s Peťom, Tomášom a Vanesou. Prišla som na vopred dohodnuté miesto, no nikto tam nečakal. Chcela som zavolať Vanese, lebo jedine jej číslo mám, no mala vypnutý mobil. Začínala som sa trochu báť, lebo, chápete, bolo trochu šero, všade ticho a žiadni ľudia. Keď už som asi mala aj vydesený výraz, otočila som sa, že pôjdem preč, keď tu zrazu na mňa všetci traja vyskočili s výkrikom "Bu!!!". Myslela som, že ich všetkých na mieste pohluším, tak ma nastrašili a nahnevali, no v podstate sa mi aj uľavilo, pretože už som sa nebála, i keď srdce mi ešte stále bilo tak nahlas, že to hádam i oni počuli.
"Šibe vám?!" zjačala som, no vzápätí som sa zhlboka nadýchla a už temer pokojne som sa ich opýtala: "Čo vám to napadlo?! Neviete si predstaviť, ako som sa naľakala."
"Ale čo, princezná je dnes nejaká vážna!" doberala si ma Vanesa, na čo sa ostatní dvaja zachechtali. Myslela som si, že sa to už nemôže stať, no ona ma opäť dokázala prekvapiť úžasným oblečením. Dnes pôsobila menej punkovo, skôr rockovo. Na hlave tmavoružové slnečné okuliare, veľké strieborné kruhy na ušiach, voľné biele tričko s krátkym rukávom a veľkým čiernym nápisom "ROCK BABY" krížom cez tričko, ktoré jej odhaľovalo jedno plece, obtiahnutá čierna minisukňa (a keď hovorím mini, tak MINI), pásikavé čierno-sivé silonky a čierne skejty. Čo sa týka mejkapu, klasická čierna ceruzka a jemný telovo ružový matný rúž. Aby som nezabudla povedať, vlasy už nemala krikľavo červené ako doteraz, ale oranžovo-ryšavé a vyzeralo to na nej super. Nechápem, ako môže niekto tak dokonale vyzerať. A aj som jej to povedala.
"Ale, prosím ťa! Veď aj ty vyzeráš super, len o tom možno ešte nevieš, Gabriela," oponovala mi. "Aha," povedala a vytiahla čierno-strieborné zrkadielko, "pozri sa sem - no tak, pozri sa! Vidíš tú kočku v zrkadielku? Tá kočka si ty. A mohla by si byť ešte oveľa krajšia, keby si so sebou niečo robila."
To ma trochu popudilo. "A čo by som podľa teba asi mala robiť? Ja nemám toľko peňazí čo ty alebo Vanda. Nemôžem si zaobstarať také krásne drahé oblečenie, pretože nemám z čoho. Ja musím svoje vreckové sústrediť na potrebné veci, napríklad na pomôcky do školy a tak ďalej..." No nedokončila som, pretože Vanesa ma prerušila: "Nemyslím len takéto veci, hlupáčik. Je pravda, že by ti pár nových vecí neuškodilo, no ja myslím tvoje ego, Gabriela. Myslím, že by ti ho bolo treba nejako pozdvihnúť. Čo povieš?" To je dobrá otázka. Najprv potrebujem vedieť, čo tým myslí, až potom môžem súhlasiť alebo nesúhlasiť, nie?
"Viete čo, ja a Tomáš ideme k U-rampe, lebo chce vyskúšať jeden skok a vy sa tu zatiaľ porozprávajte. I tak sa bavíte len o takých tých babských záležitostiach, ktoré nás nezaujímajú. Čaute," povedal Peter a spolu s Tomášom sa vybrali kdesi k U-rampe.
"Ahojte," povedala Vanesa, otočila sa späť ku mne a so zdvihnutým obočím sa na mňa zadívala. "Tak?"
"No podľa toho, čo to znamená," zopakovala som svoje úvahy nahlas.
"Znamená to to, že sa zajtra o pol štvrtej stretneme v Maxe dnu pred vchodom do Hypernovy. Na viac sa nepýtaj, vysvetlím ti neskôr. Dohodnuté?"
"Dohodnuté," odvetila som, podali sme si ruky na potvrdenie a obe sme sa usmiali. Vtedy som si spomenula. Tá scéna v školskom vestibule.
"Hej! Tomáš, počkaj!" zakričala som a on sa v polovici kroku zastavila pomaly sa začal otáčať smerom ku mne. Na tvári mal výraz, ktorý
mi napovedal, že mu už asi dochádza, čo od neho budem teraz chcieť.
"Hej! Tomáš, počkaj!" zakričala som a on sa v polovici kroku zastavila pomaly sa začal otáčať smerom ku mne. Na tvári mal výraz, ktorý
mi napovedal, že mu už asi dochádza, čo od neho budem teraz chcieť.
"Áno?" opýtal sa ťahavo. Tváril sa trochu previnilo a ja som už fakt nevedela, čo si mám myslieť.
"Ty vieš čo. Čo to malo znamenať dnes v škole? To ti až tak prekážam, že ma úplne ignoruješ alebo čo?!" vyštekla som.
"Gabriela, prepáč, ja som nechcel... Ja som si len nechcel pokaziť meno pred kamarátmi, ja som potom chcel ísť za tebou, ale už si utiekla preč a ja som nemohol, lebo oni..."
"ČOŽE?! Takže tebe je prednejšie meno u kamarátov ako - ako... Ako moje... duševné zdravie?!" teraz som už vrieskala a oči sa mi naplnili slzami. Neviem, čo ma to zrazu pochytilo. Proste vo mne niečo vybuchlo a potrebovala som sa vyventilovať , alebo čo. Hlas sa mi zlomil a ja som už nemohla ďalej hovoriť. Rozplakala som sa a podlomili sa mi kolená. Klesla som na zem, ale vôbec mi tro nevadilo. Bolo mi to všetko jedno. Cez slzy som videla Tomášovu siluetu, ako si sadá na zem ku mne a rukou ma objal okolo pliec a prameň vlasov mi zahrnul za ucho. Nadvihol mi bradusmerom ku sebe a ja som už len vnímala, ako sa jeho pery stretli s mojimi.