7. kapitola

Dnes mám ísť s Vanesou "pozdvihnúť moje ego". No, som zvedavá, ako to asi plánuje urobiť.

Prišla som trochu neskoro a Vanesa ma už čakala pred Hypernovou.

"No ahoj, princezná!" Čo má s tou princeznou? "Meškáš."

"Ja viem, prepáč," ospravedlňovala som sa jej. "Tak čo teda máme v pláne?"

"Nakupovať," odvetila len tak z mosta do prosta.

"Čože?! Počkaj, počkaj... nepovedala si mi, že si mám priniesť peniaze! A vôbec, ja ani nemám dosť peňazí na značkové oblečenie. Môj šatník pozostáva z čínskych a nosených vecí a..."

"Gabriela," prerušila ma, "ja som ti to schválne nepovedala. Budem predsa platiť ja! Včera som si predsavzala, že ti kúpim niečo pekné na seba. To je bod číslo jeden."

"A ostatné body?"

"Uvidíš... alebo vieš čo? Preskočíme bod číslo jeden a ideme rovno ku kaderníčke," povedala Vanesa a už aj ma rýchlym krokom ťahala hore schodmi. Netuším, ako to zvládala, keďže mala obuté topánky na brutálne vysokých ihličkách.

Vošli sme do kaderníckeho salónu a Vanesa hneď začala hustiť do kaderníčky: "Podstrihnite jej končeky, nech sa jej neštiepia..." - "Dajte jej tam novú farbu, táto vyzerá ošumelo" (a mala aj pravdu, asi desať centimetrov mi už odrástlo) - "Ostrihajte jej vlasy tak, urobte hento, urobte tamto..." a celé to zakončila vetou: "Urobte čo sa bude dať, spravte z nej kočku, zaplatím to ja."

Kaderníčka teda pokrčila plecami, povedala "Ako si želáte, slečna," a pustila sa do práce.

 

Keď som prišla z Bratislavy do Prešova, mala som síce blond vlasy, no iba špinavý blond a pri korienkoch mi pomaly, ale isto odrastali. Strih som mala úplne obyčajný, žiadna ofina a dole zarovno odstrihnuté. Nemám riedke vlasy, skôr naopak - Miriam mi ich vždy závidela, lebo ich mám husté. No ja som sa tým nikdy nechválila a najčastejšie som ich nosila zviazané gumičkou do nenápadného nízkeho konského chvosta. Nikdy som vlasy nejako neriešila. Keď sa mi štiepili končeky, dala som si ich podstrihnúť a jediná vec, ktorú som so svojimi vlasmi podnikla, bolo, že som si ich odfarbila na svetlohnedo, alebo, ak chcete, tmavú blond.

Avšak teraz, keď som sa po asi hodinovom sedení u kaderníčky pozrela do zrkadla na dámskych toaletách, úplne som od šoku onemela. Vôbec som sa nespoznávala!

"Vanesa... si si istá, že toto je zrkadlo?! Kde je Gabriela???"

Vanesa sa však zasmiala. "Neblbni, toto je predsa nová Gabriela, ktorá nahradila tú starú. Nová Gabriela je taká istá ako tá stará, akurát má omnoho lepšie vlasy a štipku viac sebavedomia." Potom mi pozrela do očí. "Čo povieš, mám pravdu?"

"A veru že máš!" pritakala som a prvýkrát som sa odvážila dotknúť novej "frizúry". Tá nová Gabriela, ktorá na mňa pozerala zo zrkadla nad umývadlami mala platinovú blond na vlasoch, ktoré mala ostrihané napostupno a ofinu takisto zostrihanú našikmo. Jedným slovom - nespoznávala som sa! Našťastie - v tom dobrom zmysle...

 

Krátko po príchode do internátnej izby č. 119 ma začala prepadať úzkosť, ktorú pociťujem vždy, keď urobím nejaké veľké rozhodnutie (teraz konkrétne narážam na nové vlasy) a neviem, či bolo správne. Čo mi na toto povie Vanda? Veď ma vysmeje. Viem, že by mi mohlo byť jedno, čo mi na to povie, pretože tie vlasy sú super a dokonca mi aj pristanú, no aj tak... Bude mať dôvod posmievať sa mi ešte viac ako predtým...

Musím s tým prestať. Musím starú Gabrielu zahodiť do odpadkového koša medzi nerecyklovateľný odpad a začať zmýšľať ako nová Gabriela. Ibaže to sa ľahšie povie ako urobí. Zbaviť sa starých zvyklostí je ťažké, veď komu by bolo ľahké vymeniť zmýšľanie, ktorým sa riadil od narodenia za niečo nové, čo zatiaľ existuje len v predstavách?